Abstrakty

Retrofaryngeálny absces je potenciálne život ohrozujúca infekcia rozvíjajúca sa v retrofaryngeálnom priestore. Vzniká ako komplikácia bežných infekcii horných ciest dýchacích, prípadne ako následok prekonanej traumy, môže mať taktiež dentogénny pôvod. V našej kazuistike sa venujeme prípadu 22 ročnej pacientky, u ktorej sa po prekonanej infekcii horných ciest dýchacích postupne rozvinul retrofaryngeálny absces. Pacientka po absolvovaní CT vyšetrenia, kde bola potvrdená diagnóza, následne podstúpila chirurgickú evakuáciu abscesového ložiska v celkovej anestéze. Po operácii a postupnom zahojení u pacientky sledujeme návrat do plného zdravia. Vzhľadom na nešpecifické klinické príznaky ako bolesť, opuch v oblasti krku, trizmus a odynofágia je nutné zvýšiť povedomie o tejto vzácnej, no závažnej komplikácii. Dôsledná anamnéza, správny výber a načasovanie zobrazovacích metód a včasná medikamentózna, resp. chirurgická intervencia sú kľúčové v manažmente a terapii pacientov s týmto ochorením.    MUDr.Peter Kovaľ, MUDr.Igor Hriseňko ml., MUDr.Igor Hriseňko st.

Úvod: Nadměrná denní spavost patří mezi denní příznaky obstrukční spánkové apnoe. Denní spavost vyjadřuje závažnost spánkové apnoe, na jejím podkladě můžeme kontrolovat úspěšnost léčby spánkové apnoe a posuzujeme způsobilosti řízení motorových vozidel profesionálními řidiči. K hodnocení denní spavosti využíváme slovní popis nemocného, subjektivní hodnotící škály (nejčastěji Epworthskou škálu spavosti) a objektivní hodnocení pomocí měření reakčního času, testu mnohočetné latence usnutí, testu udrženíbdělosti a kontinuálního polysomnografického vyšetření. Metodika a materiál: Mezi subjektivní hodnotící škály patří například Epworthská škála spavosti, Berlínský dotazník, STOP-BANG dotazník. Epworthská škála spavosti je nejčastěji využívaný dotazník k hodnocení nadměrné denní spavosti. Mezi objektivní metody hodnocení denní spavosti patří měření reakčního času, kde zjišťujeme rychlost odpovědi a počet omylů. Pacient reaguje na podněty na displeji. Test mnohočetné latence usnutí (MSLT) je základním objektivním vyšetřením k průkazu a kvantifikaci nadměrné denní spavosti a k diagnostice narkolepsie a idiopatické hypersomnie. Test udržení bdělosti (MWT) je obdobou MSLT, kdy se zjišťuje schopnost pacienta neusnout. Prodloužená kontinuální videopolysomnografie (PSG) je kontinuální registrace 22–24 h, většinou se jedná o prodloužení noční monitorace o následující denní dobu. Výsledky: Hodnota 11 a více bodů Epworthské škály spavosti svědčí o nadměrné denní spavosti pacienta. MSLT má dva základní výsledky, a to latenci usnutí a výskyt REM spánku. U zdravého dospělého představuje průměrnou latenci usnutí 10-20 minut. Patologická latence se definuje hodnotou pod 5 minut. Výskyt REM spánku při MSLT může poukazovat na narkolepsii I. a II. typu. MWT lze využít k hodnocení efektu terapie nadměrné spavosti, a také obstrukční spánkové apnoe. Latence usnutí 40 minut odpovídá schopnosti dobře odolávat ospalosti. Závěr: Hodnocení nadměrné denní spavosti je nedílnou součástí diagnostiky a monitorace léčby spánkové apnoe. Kombinace subjektivních škál a objektivních metod umožňuje komplexní a spolehlivé posouzení závažnosti obtíží i funkčního dopadu denní spavosti na zdravotní stav pacienta. Hrežová K., Hanák J.

Diafragma hrtana predstavuje zriedkavú vrodenú anomáliu vznikajúcu poruchou rekanalizácie hrtana počas embryogenézy. Klinické prejavy sa pohybujú od miernej dysfónie až po ťažkú respiračnú insuficienciu bezprostredne po narodení. Závažnosť symptómov koreluje s rozsahom obštrukcie glotickej štrbiny. Ťažšie formy bývajú asociované so subglotickou stenózou. V dostupnej literatúre absentuje jednoznačný konsenzus týkajúci sa optimálneho terapeutického postupu. Vo všeobecnosti manažment závisí od rozsahu lézie, klinickej symptomatológie a skúseností pracoviska. Pri membranóznych léziách malého rozsahu je efektívna jednoduchá endoskopická discízia, pri rozsiahlejších formách sa autori prikláňajú ku kombinovanej endoskopickej a otvorenej rekonštrukcii so stentovaním pre zamedzenie vzniku restenózy – najčastejšej pooperačnej komplikácie. Významným faktorom ovplyvňujúcim výsledok je vhodná voľba stentu a adjuvantná lokálna či systémová liečba zameraná na minimalizáciu jazvenia. Ako doplnenie prehľadu prezentujeme kazuistiku novorodenca s diafragmou hrtana IV. typu podľa Cohenovej klasifikácie. Realizovaná bola včasná endoskopická discízia diafragmy so zavedením stentu a tracheostómia. Dosiahnutý funkčný výsledok fonácie a dýchania bol uspokojivý. Lokálny nález bol po šiestich mesiacoch od výkonu bez rozvoja klinicky významnej restenózy. V kontexte súčasných odporúčaní diskutujeme potenciál personalizovaného 3D tlačeného laryngeálneho stentu, ktorý presne kopíruje individuálnu anatómiu hrtana a umožunje jednoduchú lokálnu aplikáciu liečiva. Oproti štandardným prefabrikovaným silikónovým stentom umožňuje lepšiu adaptáciu na glotickú a subglotickú oblasť, rovnomernejšie rozloženie tlaku na sliznicu a potenciálne nižšie riziko vniku granulačného tkaniva či dislokácie. Individualizovaný prístup založený na digitálnom plánovaní a 3D tlači tak môže predstavovať významné zlepšenie liečebných výsledkov pri zachovaní nízkej morbidity. MUDr.Martin Čverha, MUDr.Andrea Jovankovičová PhD., MUDr.Martina Majerčíková, MUDr. Juraj Breza, MUDr.Adam Jančovič

V prezentácii porovnávame výsledky klasickej otvorenej tyreoidektómie a moderných miniinvazívnych techník (MIVAT, endoskopické a transorálne prístupy, robotická chirurgia) so zameraním na bezpečnosť, onkologickú adekvátnosť, komplikácie a kozmetický efekt. Cieľom práce je poukázať na benefity a riziká jednotlivých techník v chirurgickej liečbe ochorení štítnej žľazy. Analyzujeme súbor pacientov operovaných klasickou technikou na Klinike otorinolaryngologie a chirurgie hlavy a krku v roku 2024 a porovnávame ho so súborom pacientov operovaných MIVAT technikou na II. chirurgickej klinike SZU FNsP F.D. Roosevelta v tom istom roku. Výstupom bude praktický výberový algoritmus, ktorý môže pomôcť  chirurgom pri rozhodovaní o optimálnom prístupe u konkrétneho pacienta. MUDr. Natália Kubíčková, MUDr. Miroslava Lučanská, MUDr. Peter Vladovič, PhD. doc. MUDr. Vladimír Čalkovský, PhD.

Úvod: Akútna rinosinusitída je definovaná ako zápalové ochorenie sliznice nosa a prínosových dutín, ktoré trvá do štyroch týždňov. Komplikácie akútnych rinosinusitíd delíme na lokálne, intrakraniálne, orbitálne a kombinované. Najčastejšou komplikáciou akútnych rinosinusitíd sú orbitálne. Delíme ich na preseptálnu a orbitálnu celulitídu, orbitálny a subperiostálny absces. Metodika a materiál: Retrospektívny case report, štyridsaťšesťročná pacientka bez interných komorbitíd, bez chronickej medikácie akútne prijatá na ORL Kliniku pre opuch nervus opticus a extrakonálny absces očnice vľavo. Subjektívne pacientka mala tlakové bolesti ľavého oka a bolelo ju na pohmat ľavé oko. Objektívne bola očná štrbina uzavretá, bulbus v strednom postavení, motilita viazne všetkými smermi s prítomnosťou edému zrakového nervu, zachovaný len svetlocit. Na CT prítomné znaky pansinusitídy, extrakonálny absces očnice vľavo a komunikácia medzi čelovou dutinou a očnicou. Výsledky: Pacientka bola na našej klinike liečená chirurgicky, topickými a intravenóznymi antibiotikami a kortikoidmi intravenózne. Najprv bola vykonaná dekompresia orbity, FESS- draf IIc a drenáž abscesu s klinickým zlepšením pacientky. Tri dni po operácii došlo k zhoršeniu stavu pacientky, preto volíme kontrolné MR očníc, kde je prítomný extrakonálny retrobulbárny abces vľavo, preto realizujeme endoskopickú periorbitálnu evakuáciu a drenáž ľavej očnice za pomoci CT/MR navigácie. Pri poslednej oftalmologickej kontrole je bulbus v strednom postavení, mobilný všetkými smermi, bulbus v minimálnej protrúzii. Je prítomná atrofia zrakového nervu vľavo. Záver: Komplikácie akútnych rinosinusitíd sú v dobe zvýšenej preskribcie antibiotík zriedkavé, ale treba na ne pamätať a každá akútna rinosinusitída má byť liečená dľa guidelines.  MUDr. Matúš Čentéš, MUDr. Matúš Mačaj

Likvorea je únik mozgovomiešneho moku v dôsledku komunikácie medzi subarachnoidálnym a extakraniálnym priestorom. Z hľadiska diagnostiky, lokalizácie a liečby predstavuje komplexný problém, častokrát vyžadujúci skúseného lekára ako aj medziodborovú spoluprácu. Likvorea často vzniká traumatickým mechanizmom, najčastejšie pri kraniocerebrálnych poranenia. V posledným rokoch okrem pribúdajúcich kraniocerebrálnych poranení stúpa aj počet chirurgickým výkonov na rinobáze, čo vedie k nielen traumatickým, ale aj k poooperačným vznikom likvorey. V ORL oblasti najčastejšie lokalizovaná najmä v oblasti prednej jamy lebečnej, kde môže dôjsť k úniku likvoru do dutiny nosnej tzv. rinolikvorey. Sprevádzaná býva bolesťami hlavy, hypotenziou, vo väčšine prípadov jednostrannou nazálnou sekréciou a poruchou čuchu. Ku identifikácii likvoru v dôležitej miere prispieva biochemické vyšetrenie so zameraním na β2-transferín, endoskopia nosovej dutiny k lokalizácii defektu a zobrazovacie vyšetrenia ako je CT PND a CT cisternografia. V liečbe rinolikvorey sa využíva konzervatívna a chirurgická liečba. Prednáška je koncipovaná do 2 častí – na teoretickú a praktickú časť pozostávajúcu z 2 kazuistík s názornými ukážkami chirurgickej liečby z Oddelenia otorinolaryngológie FNsP Žilina.  Mráziková M., Bugová G., Pedan H., Žabka P.

Úvod: Izolovaná tracheoezofageálna fistula (TEF) typu H predstavuje približne 4 % všetkých tracheoezofageálnych malformácií. Cieľom práce je prezentovať diagnostický manažment novorodenca, kľúčovú úlohu rigidnej bronchoskopie pri potvrdení diagnózy v prípadoch so zachovanou priechodnosťou pažeráka. Metódy: Prezentujeme kazuistiku novorodenca prijatého pre podozrenie na atréziu pažeráka. Voľné zavedenie nazogastrickej sondy a RTG vyšetrenie s kontrastnou látkou atréziu vylúčili, avšak prítomnosť bronchogramu indikovala patologickú komunikáciu. Diagnostický algoritmus doplnila rigidná bronchoskopia a CT vyšetrenie hrudníka. Výsledky: Rigidná bronchoskopia vizualizovala fistulu v paries membranacea priedušnice CT verifikovalo komunikáciu šírky 3 mm vo výške stavca Th2. Pacientka podstúpila úspešnú torakoskopickú oklúziu fistuly hemolok klipmi. Pooperačný priebeh komplikovali pridružené srdcové chyby (ASD, VSD) vyžadujúce inotropnú podporu a pravostranný fluidotorax s nutnosťou drenáže. Po ukončení liečby je momentálny stav pacientky uspokojivý. Záver: Absencia atrézie pažeráka pri TEF typu H často vedie k falošnej negativite štandardných testov. Rigidná bronchoskopia zostáva zlatým štandardom diagnostiky. Kazuistika zdôrazňuje potrebu interdisciplinárnej spolupráce (ORL, detská chirurgia, kardiológia) pre priaznivý výsledok liečby.   Kristián Džubas

Papilárny Ca štítnej žľazy je najčastejším endokrinným nádorom. Na elektívnu chirurgickú liečbu zatiaľ nie je celosvetovo jednoznačný doporučený postup. Aj napriek tomu je 5 ročné prežitie viac ako 95%. Restospektivnou analýzou pacientov z rokov 2013-2025 sme posudzovali histologicky verifikovaný papilárny karcinóm, presnejšie mikrokarcinóm. Koľko je v skutočnosti izolovaných nádorov do 1cm, v kolkých prípadoch ide o bilobáne prípadne multifokálne šírenie nádoru. Prípadne lymfogénne šírenie nádoru do 1 cm. Viac ako polovica karcinómov je menších ako 1 cm, avšak až vo viac ako 12% je šírenie bilobárne. Z počtu pacientov, u ktorých bola vykonaná disekcia centrálneho kompartmentu, až štvrtina mala pozitívne lymfogénne šírenie nádoru. Výsledky analýzy nám môžu pomôcť v rozhodovaní ako veľmi byť radikálny pri potvrdenom papilárnom mikrokarcinóme rýchlou perioperačnou biopsiou. Je nutné podotknúť kvalitu následnej starostlivosti endokrinológom, pokiaľ nebude výkon radikálny. Alebo byť primárne radikálny aj napriek možným komplikáciám. Elektívna krčná disekcia nie je všeobecne odporúčaná.    MUDr. Ľubomíra Švecová MUDr. Koštialová Timea

Karcinómy orofaryngu predstavujú v posledných rokoch dynamicky sa meniacu skupinu nádorov s narastajúcou incidenciou, najmä v súvislosti s HPV asociáciou. Pri skorých štádiách je cieľom liečby dosiahnuť onkologickú radikalitu pri maximálnom zachovaní funkcie prehĺtania, fonácie a kvality života. Moderné chirurgické prístupy preto smerujú k minimalizácii invazivity výkonu pri zachovaní princípov onkologickej bezpečnosti. Roboticky asistovaná transorálna chirurgia pomocou systému da Vinci Surgical System predstavuje významný míľnik v manažmente časných T1–T2 nádorov orofaryngu. Vďaka trojrozmernému vysokorozlišovaciemu zobrazeniu, stabilite obrazu a precíznej pohyblivosti nástrojov umožňuje presnú en bloc resekciu tumoru s adekvátnymi resekčnými okrajmi aj v anatomicky limitovaných oblastiach, ako je koreň jazyka či tonzilárna oblasť. Prezentácia sa zameriava na indikačné kritériá TORS pri T1–T2 karcinómoch orofaryngu, technické aspekty výkonu, perioperačné výsledky a funkčné benefity. Diskutované budú aj možnosti deeskalácie adjuvantnej liečby pri priaznivom histopatologickom náleze. Dostupné dáta poukazujú na vysokú mieru lokálnej kontroly ochorenia, priaznivé funkčné výsledky a kratšiu hospitalizáciu pri zachovaní onkologickej efektivity. Robotická chirurgia sa tak stáva integrálnou súčasťou multimodálneho prístupu k liečbe časných nádorov orofaryngu a predstavuje perspektívny smer ďalšieho výskumu v oblasti personalizovanej onkologickej terapie v ORL. MUDr. R. Chochula, MUDr. P. Hanzel PhD., MUDr. D. Bajsová, PhD., Doc. MUDr. V. Čalkovský PhD.

Sinonazálny meningeóm je ochorenie s nejednoznačnými rádiodiagnostickými a klinickými príznakmi, imitujúce iné nádory horných dýchacích ciest (polypy, lymfómy, karcinómy), čím sťažuje predoperačnú diagnostiku. V nasledujúcej prezentácii rozoberieme case- report 73- ročného muža s reciduvujúcou epistaxou a CT obrazom tumoru pravej nosovej dutiny. Nádor bol resekovaný metódou FESS, bez makroskopického rezidua. Z  histopatologického vyšetrenia bol potvrdený sinonazálny meningeóm, WHO grade 1. Pooperačná rekonvalescencia bez pozoruhodností. V poslednej časti prezentácie bude spomenutý prehľad tumorov nosovej dutiny vyskytujúcich sa na našom pracovisku KORL ChHaK UNM JLF UK spolu s obrazovou dokumentáciou, aby sme vedeli aké nástrahy na mladých ORL lekárov čakajú v ambulancii.  MUDr. Morvayová K., MUDr. Hanzel P., PhD., MUDr. Slávik P., doc. MUDr. Čalkovský, PhD.

Komplikácie akútneho a chronického zápalu stredného ucha predstavujú významnú diagnostickú a terapeutickú výzvu v otorinolaryngológii. Cieľom našej prezentácie je priblížiť ich klinickú rozmanitosť a závažnosť na základe štyroch kazuistík z dvojročnej klinickej praxe Univerzitnej nemocnice Martin (dvaja detskí a dvaja dospelí pacienti). Výber pacientov zahŕňa spektrum extrakraniálnych a intrakraniálnych komplikácií – od akútnej mastoiditídy a subperiostálneho abscesu, cez meningitídu po trombózu venóznych splavov. V jednotlivých kazuistikách analyzujeme kľúčové klinické prejavy, diagnostické postupy vrátane včasnej indikácie CT a MR/MRV, dynamiku progresie ochorenia a rozhodovanie sa o konzervatívnej či chirurgickej liečbe. Prípady zároveň odrážajú rôznorodý etiologický podklad – od akútnej otitídy, cez sekretorickú či chronickú otitídu až po komplikácie v popôrodnom období. Prezentované kazuistiky poukazujú na dôležitosť včasného rozpoznania komplikácií, individuálneho manažmentu vrátane správnej a včasnej indikácie paracentézy pri podozrivom alebo atypickom priebehu otitídy s cieľom minimalizovať morbiditu a predchádzať závažným, život ohrozujúcim následkom.  MUDr. Blaha Martin, MUDr. Bajsová Darina, PhD., doc. MUDr. Čalkovský Vladimír, PhD., prim. MUDr. Hanzel Pavel, PhD.

Úvod: Akutní epiglotitida je závažné, potenciálně život ohrožující zánětlivé onemocnění hrtanové příklopky, které může vést k obstrukci dýchacích cest a riziku sufokace. Přestože zavedení vakcinace proti Haemophilus influenzae typu b vedlo v dětské populaci k výraznému snížení incidence této nemoci, stále se akutní epiglotitida vyskytuje, zejména u dospělých pacientů, a může být spojena se závažným klinickým stavem a komplikacemi. Metodika: V období 2015–2025 bylo na našem pracovišti léčeno 57 pacientů s diagnózou akutní epiglotitidy různého stupně závažnosti. Hodnoceny byly demografické údaje, klinická prezentace, nutnost zajištění dýchacích cest a další management péče a další komplikace. Výsledky: Z celkového počtu pacientů byla incipientní forma akutní epiglotitidy diagnostikována u 11 z nich, u 22 pacientů byl nález již s pokročilými zánětlivými změnami, 24 pacientů bylo hospitalizováno na ARO, z toho 6 pacientů bylo pouze observováno, u 16 bylo provedeno zajištění dýchacích cest intubací, u 2 pacientů vzhledem k progresi stavu bylo nutno provést urgentní tracheotomii v lokální anestezii, v jednom případě byla provedena koniotomie. U žádného pacienta mikrobiologické vyšetření neprokázalo přítomnost Haemophilus influenzae typu b. Závěr: Akutní epiglotitida nadále představuje potenciálně život ohrožující stav, se kterým se lze setkat i v současné klinické praxi. Vyžaduje včasnou diagnostiku a správný management péče. Klíčová je mezioborová spolupráce, zejména s lékaři intenzivní péče, a v případě potřeby provedení rychlé zajištění dýchacích cest.    Petra Halamíčková, Ivan Kalivoda, Jakub Syrovátka

Úvod: Silent sinus syndrom (syndrom tichého sinu) je vzácné, pomalu se rozvíjející onemocnění maxilárního sinu spojené s asymptomatickou chronickou maxilární sinusitidou a následným vtažením spodiny očnice směrem kaudálně. Dominují oční projevy jako: enoftalmus, hypoglobus, pseudo-retrakce horních víček, pseudo-Graefeho příznak a diplopie. Příčinou je uzávěr ústí maxilárního sinu do nosní dutiny nejčastěji způsobený deviací nosního septa a mediální konchy vedoucí k hypoventilaci dutiny, která se vyplní výpotkem a hlenem. Metodika, kazuistika: 62-letý pacient s rok trvajícími potížemi s pravým okem (enoftalmus, retrakce horního víčka, diplopie) byl odeslán z oční kliniky na naši ORL ambulanci. Na základě klinického vyšetření a CT nálezu bylo vysloveno podezření na Silent sinus syndrom (SSS). V 9/2025 byl hospitalizovaný na oddělení ORLCHHK Nemocnice AGEL Nový Jičín k operačnímu řešení s provedením supraturbinální antrostomie vpravo s elektromagnetickou navigací. V průběhu výkonu byl potvrzen prolaps spodiny orbity pod úroveň hiatus semilunaris s retencí sekretu v sinus maxillaris. Výkon i pooperační průběh proběhl bez komplikací. Výsledky: Pacient je nyní 5 a půl měsíců po operaci a dochází na pravidelné kontroly. Subjektivně je již bez dvojitého vidění s regresí enoftalmu. Závěr: Silent sinus syndrom patří mezi vzácné onemocnění, při jehož diagnostice, léčbě a dispenzarizaci je nutný multioborový přístup. Diagnostika vychází z anamnézy, rinoendoskopického vyšetření, CT PND. Zlatým standardem léčby je endoskopicky provedená antrostomie, při nezlepšení klinického nálezu pak rekonstrukce spodiny orbity v druhé době.   Frydryšková D., Syrovátka J.

Úvod: Retrosternální struma zvyšuje technickou náročnost tyreoideálních výkonů a může být spojena s vyšší perioperační morbiditou. Navzdory pokroku v zobrazovacích metodách zůstává predikce operační náročnosti limitovaná. Práce hodnotí vlastní výsledky chirurgické léčby. Metodika: Retrospektivní soubor pacientů operovaných pro retrosternální strumu v období 11/2023–11/2025. Kritériem byla zobrazovací nebo peroperační verifikace retrosternální propagace. Sledovány byly demografické údaje, klinická symptomatologie, zobrazovací charakteristika, typ operačního výkonu, potřeba mezioborové spolupráce a výskyt vybraných komplikací. Výsledky: Operováno bylo 45 pacientů, celkem 83 laloků. Totální tyreoidektomie byla provedena v 84,4 %, lobektomie v 15,6 %. Asistence hrudního chirurga byla nutná v 15,5 %. Peroperační poranění zvratného nervu bylo zaznamenáno u 2,4 % laloků. Hypokalcémie se vyskytla u 20 % pacientů, parestézie u 8,9 %. Pooperační porucha hybnosti hlasivky byla zjištěna u 8/45 (17,8 %) pacientů; ve sledování došlo k úpravě u poloviny případů, trvalý deficit byl prokázán u jednoho pacienta, u tří pacientů nebylo možné výsledek hodnotit. Závěr: Operace retrosternální strumy je spojena s vyšším rizikem vybraných komplikací a vyžaduje adekvátní předoperační plánování. Michaela Rigerová, Dominik Tichý, Lucia Staníková, Pavel Komínek, Karol Zeleník Klinika otorinolaryngologie a chirurgie hlavy a krku, Fakultní nemocnice Ostrava a Lékařská Fakulta, Ostravská univerzita, Ostrava, Česká republika

Přednáška se věnuje současným možnostem kompenzace převodních poruch sluchu. Cílem je stručně představit konzervativní i chirurgické metody. Podrobněji se zaměříme zejména na vhodnost jednotlivých typů klasických sluchadel, následně na implantibilní systémy pro kostní vedení a na kochleární implantáty. Součástí bude také přehled počtu pacientů z KOCHHK FNUSA, kteří v uplynulém roce podstoupili chirurgické řešení korekce sluchu a u kolika pacientů byla sluchová vada řešena konzervativně.   MUDr. Adam Bambušek, Doc. MUDr. Břetislav Gál, PhD.

Úvod: Stomatodynie představuje obtížný diagnostický i terapeutický problém, jehož etiopatogeneze není dosud zcela objasněna. Mezi možné etiologické faktory patří i mimojícnový reflux (extraesophageal reflux, EER), který může hrát důležitou roli v patofyziologii tohoto onemocnění. Cíl: Zhodnotit přítomnost EER u pacientů se stomatodynií a posoudit souvislost s demografickými a anamnestickými údaji a výsledky dotazníků (reflux severity index, RSI a reflux symptom score-12, RSS-12). Metodika: Do prospektivní observační studie bylo zařazeno 30 pacientů se stomatodynií bez zjištěné primární příčiny. U všech byla provedena orofaryngeální pH-metrie systémem Restech k průkazu EER a dotazníkové šetření pomocí RSI a RSS-12. Hodnocena byla také základní demografická a anamnestická data. Výsledky: EER byl potvrzen u 22 pacientů (73,3 %), zatímco u 8 pacientů (26,7 %) EER potvrzen nebyl. Zvýšené hodnoty z dotazníků byly přítomné u většiny pacientů bez ohledu na přítomnost EER. Většinu pacientů tvořili nekuřáci, pravidelní konzumenti alkoholu se v souboru nevyskytovali. Užívání IPP před pH-metrií bylo zaznamenáno u 7 pacientů, výhradně ve skupině s následně prokázaným EER. Závěr: U většiny pacientů se stomatodynií byl prokázán EER. Pilotní výsledky naznačují, že mimojícnový reflux může představovat dosud nedostatečně rozpoznaný a významný patofyziologický faktor, který je vhodné zohlednit v diagnostice i terapii stomatodynií.  Veronika Kaťuchová, Viktória Hránková, Anna Janků, Karol Zeleník

Úvod: Skvamocelulárny karcinóm nosovej dutiny a PND predstavuje raritnú diagnózu, ktorá tvorí menej ako 5 % všetkých malignít hlavy a krku. Vzhľadom na nízku incidenciu a nešpecifické príznaky býva diagnostikovaný v pokročilejších štádiách, čo súvisí s otáznou prognózou. Metódy: Kazuistika prezentuje prípad pacientky so symptómami subakútnej sinusitídy, u ktorej bol diagnostikovaný pomocou rinoendoskopie a zobrazovacích metód tumor nosovej dutiny. Po resekcii tumoru pomocou FESS bola histopatologicky potvrdená diagnóza nekeratinizujúceho skvamocelulárneho karcinómu. Výsledky: Vzhľadom na stanovené štádium III pri náleze T3N0M0 bola pacientka po kompletnej chirurgickej resekcii odoslaná na ďalšiu onkologickú liečbu. Diskusia: Štandardná doba od prvých príznakov do stanovenia diagnózy sa pohybuje v rozmedzí 2 týždňov až 2 rokov, priemerne 5,7 mesiaca. Táto kazuistika zdôrazňuje dôležitosť zváženia prítomnosti skvamocelulárneho karcinómu pri protrahovanom priebehu sinusitídy v rámci diferenciálnej diagnostiky. Zuzana Marciová, Lenka Kalafusová, Ivan Veme, Peter Vrzgula

Úvod: Rozsáhlé resekce pro maligní nádory maxily, nosu a přilehlých struktur vedou k maxilofaciálním defektům, které vyžadují komplexní rekonstrukci k obnovení separace orální a sinonasální dutiny, funkce polykání, fonace a přijatelných estetických parametrů. Mikrovaskulární volné laloky představují standardní rekonstrukční metodu pro rozsáhlé defekty díky vysoké úspěšnosti a možnosti primární rekonstrukce. Cíl: Prezentovat postup a dlouhodobé zkušenosti ORL pracoviště ve spolupráci s plastickou chirurgií s využitím mikrovaskulárních volných laloků při rekonstrukci maxilofaciálních defektů po resekcích rozsáhlých malignit oblasti maxily, nosních a paranazálních dutin. Materiál a metody: Deskriptivní retrospektivní analýza. Zařazeni byli pacienti s maligním nádorem v oblasti maxily, nosu a paranazálních dutin po resekčním výkonu s rekonstrukcí defektu mikrovaskulárním volným lalokem. Soubor tvoří pacienti operovaní v uvedeném období na ORL klinice FNUSA ve spolupráci s Klinikou plastické chirurgie FNUSA. Výsledky: V letech 2000–2025 bylo v souboru operováno 27 pacientů. Nekomplikované hojení bylo zaznamenáno u 88,9 % výkonů a všechny volné laloky se přihojily (0 % úplná ztráta laloku). Nejčastějším typem volného laloku byl lalok z m. latissimus dorsi (89 %). V době hodnocení zůstávali 4 pacienti naživu. U zemřelých pacientů (n = 23) byla průměrná doba od diagnózy k úmrtí 79,8 měsíce a medián 36,0 měsíce. Závěr: Mikrovaskulární volné laloky umožňují efektivní jednofázovou rekonstrukci rozsáhlých maxilofaciálních defektů po resekčních výkonech s dobrými funkčními i estetickými výsledky a potenciálním zlepšením kvality života. Výkon je časově i technicky náročný a vyžaduje úzkou mezioborovou spolupráci ORL a plastické chirurgie. Vzhledem k omezené době přežívání u pacientů s pokročilými stadii zhoubných nádorů je proto nezbytné indikaci k tomuto výkonu vždy individualizovat s důrazem na očekávaný přínos pro kvalitu života.   V. Vejmelka, J. Kanděra, I. Stupka, Z. Dvořák, J. Hložek, B. Gál

24-hodinová rinoflowmetrie (24HR) je nová diagnostická metoda umožňující dlouhodobé měření nosní průchodnosti. Nosní průchodnost může být ovlivněna mnoha onemocněními, vedoucími k hypertrofii sliznic, zejména dolních skořep. V klinické praxi je často pozorováno zhoršení nosní průchodnosti při změně polohy těla, kdy vleže dochází k zvýšené kongesci sliznic a nosní obstrukci. 24HR umožňuje, mimo jiné, pozorování nosní průchodnosti v závislosti na poloze, může tak poskytnout detailnější informace v rámci diagnostiky, zejména u pacientů bez jasného korelátu při klinickém ORL vyšetření, akustické rinometrii nebo rinomanometrii. Zhodnotit význam 24HR v souvislosti se subjektivní nosní obstrukcí, klinickým a endoskopickým nálezem, zhodnotit její závislost na poloze a porovnat s konvenční rinomanometrií a stanovit tak její výpovědní hodnotu. Do pilotní studie byly do studie zařazení pacienti se zhoršenou nosní průchodností před plánovanou operací (septoplastika, turbinoplastika). Předoperačně bylo provedeno zhodnocení nosní průchodnosti pomocí dotazníků (NOSE skóre, SNOT -22, RinoVAS), ORL vyšetření včetně rinoendoskopie a měření nosní průchodnosti různými metodami – NPIF (nasal peak inspiratory flow), konvenční rinomanometrie a 24-hodinová rinoflowmetrie. Výsledky byly následně porovnány a statisticky zpracovány. Do studie bylo zařazeno 21 pacientů. Autoři hodnotí konvenční diagnostické metody a potenciální přínos 24-HR, její korelaci se subjektivními obtížemi, endoskopickým nálezem a standardní rinomanometrií. Dle prvních výsledků je 24-HR přínosnou metodou umožňující hodnocení změn nosní průchodnost v závislosti na poloze pacienta. Metoda má potenciál k zlepšení diagnostiky příčiny nosní neprůchodnosti a zpřesnění indikace k potenciální chirurgické léčbě. Legiň, Polášková, Čábalová, Matoušek

Úvod: Bazocelulární adenom slinných žláz je vzácný benigní epitelový nádor vycházející z bazálních buněk. Nejčastěji postihuje glandula parotis a obvykle se manifestuje jako solitární, dobře ohraničená léze. Synchronní bilaterální výskyt je raritní. V patogenezi bývají popisovány aktivační mutace genu CTNNB1 vedoucí k deregulaci signální dráhy Wnt/β-kateninu. Metodika: Prezentujeme kazuistiku pacienta se synchronním bifokálním tumorem slinných žláz. Diagnostický proces zahrnoval klinické ORL vyšetření, ultrasonografii s FNAB cytologií a magnetickou rezonanci krku. Definitivní diagnóza byla stanovena na základě histopatologického, imunohistochemického a molekulárně genetického vyšetření po chirurgickém odstranění obou lézí. Kazuistika: Pacient byl vyšetřen pro nález tumoru pravé příušní žlázy a současně ložiska v oblasti levé stěny hltanu. Předoperační ultrasonografie s FNAB cytologií byla nevýtěžná. Magnetická rezonance potvrdila přítomnost ohraničených lézí bez známek infiltrace okolních struktur. Bylo indikováno chirurgické řešení. Obě léze byly kompletně odstraněny. Histologicky se jednalo o bifokální opouzdřený tumor bez známek malignity. Morfologie, imunofenotyp a molekulární profil odpovídaly bazocelulárnímu adenomu slinné žlázy. V obou lézích byla prokázána identická varianta p.I35T v genu CTNNB1. Diskuze: Synchronní bilaterální výskyt bazocelulárního adenomu je neobvyklý. Identický morfologický i molekulární profil obou ložisek otevírá otázku multicentrického vzniku versus klonálního procesu. Přítomnost mutace CTNNB1 podporuje roli aktivace β-kateninové dráhy v patogenezi tohoto nádoru. Diferenciálně diagnosticky je nutno odlišit zejména pleomorfní adenom a bazocelulární adenokarcinom. Opouzdřený charakter a absence cytologických atypií odpovídají benignímu biologickému chování. Závěr: Prezentujeme vzácný případ synchronního bilaterálního bazocelulárního adenomu slinných žláz se shodným molekulárním profilem. Molekulární genetika může přispět k objasnění patogeneze a potenciální klonality těchto lézí a má význam pro přesnou diagnostiku. Pavol Karabínoš, Michal Zábrodský, Jan Plzák

Expanzívne procesy nosovej dutiny a PND predstavujú heterogénnu skupinu patologických stavov, ktoré môžu mať jednak zápalový, benígny alebo aj malígny charakter. Tieto procesy spôsobujú v priebehu času postupné zväčšovanie objemu tkaniva v anatomicky obmedzenom priestore, čo môže viesť k rôznym klinickým prejavom. Najčastejšie symptómy zahŕňajú nazálnu obštrukciu, poruchy dýchania nosom, epistaxu, tlak alebo bolesť v oblasti tváre, poruchy čuchu a v pokročilejších prípadoch aj orbitálne a neurologické komplikácie. Diagnostika expanzívnych procesov je založená na komplexnom ORL vyšetrení, endoskopii nosovej dutiny a zobrazovacích vyšetreniach s následnou biopsiou a histoplogickým vyšetrením odobratého materiálu. Liečba závisí od etiológie a rozsahu postihnutia. V mnohých prípadoch je indikovaná chirurgická liečba. Cieľom našej práce je poskytnúť prehľad o najčastejších typoch expanzívnych procesov, ich klinických prejavoch, diagnostike a liečbe ako aj vybrané kazuistiky jednotlivých pacientov riešených na našom pracovisku.  MUDr.Patrik Tkač, MUDr.Igor Hriseňko st.

Cizí tělesa v dutině nosní patří mezi relativně časté nálezy v otorinolaryngologii, zejména u dětské populace, kde vznikají nejčastěji náhodnou insercí drobných předmětů do nosu. Naopak u dospělých pacientů jsou méně častá a mohou být přítomna dlouhodobě bez výraznějších obtíží, případně se manifestují nespecifickými příznaky, jako je jednostranná nosní obstrukce, zapáchající sekrece nebo epistaxe. V některých případech může být nález radiologicky či klinicky suspektní z jiného patologického procesu, například tumoru. Diagnostika proto vyžaduje kombinaci klinického vyšetření, endoskopie a zobrazovacích metod. Popis případu: Popisujeme případ 70letého muže se suspekcí na tumor nosní dutiny vpravo. Na rinologické ambulanci byla provedena biopsie léze, která neprokázala nádorové struktury, ale na CT snímcích vzniklo podezření na přítomnost cizího tělesa. Pacient podstoupil endoskopický výkon, během něhož byly z pravého nosního průduchu odstraněny objemné kalcifikované hmoty pod intaktní sliznicí. Ke konečnému zhodnocení nalezeno ploché těleso morfologicky odpovídající knoflíku, který mohl mít pacient v dutině nosní od dětství. Těleso postupně kalcifikovalo a během let se přeepitelizovalo. Přestože většina CT řezů budila dojem kalcifikovaného tumorózního procesu, na jednom řezu byla patrná plochá struktura suspektní z cizího tělesa. Závěr: Případ zdůrazňuje význam detailního hodnocení CT snímků včetně zhodnocení všech jeho řezů a mezioborové spolupráce při diferenciální diagnostice tumorózních lézí nosní dutiny. Konečná diagnóza byla stanovena až na základě histologického vyšetření, které popsalo anorganickou hmotu stáčející rovinu polarizovaného světla. V rámci diferenciální diagnostiky nosní obstrukce je proto vždy nutné pomýšlet také na možnost přítomnosti cizího tělesa i u dospělého pacienta.  MUDr. Mikuláš Čirip, MUDr. Martin Kaňa, PhD., prof. MUDr. Jan Plzák, PhD., MUDr. Štěpán Novák, PhD.

Úvod: Identifikace příštítných tělísek představuje zásadní krok v endokrinochirurgii. Je nezbytná jak při operacích štítné žlázy, kde je cílem minimalizovat riziko jejich iatrogenního poškození, tak při odstraňování patologicky změněných příštítných tělísek. Kromě standardních předoperačních zobrazovacích metod dochází v posledních letech k dynamickému rozvoji peroperačních detekčních technik, které přispívají ke snížení incidence pooperačních komplikací a ke zvýšení úspěšnosti chirurgického výkonu. Cíl: Cílem sdělení je podat ucelený přehled současných možností detekce příštítných tělísek se zaměřením na moderní peroperační metody a prezentovat vlastní zkušenosti a výsledky chirurgické léčby na Klinice otorinolaryngologie a chirurgie hlavy a krku Fakultní nemocnice u sv. Anny v Brně. MUDr. Václav Chytrý, doc. MUDr. Břetislav Gál, Ph.D.

Karcinómy slinných žliaz predstavujú heterogénnu skupinu nádorov s rôznou biologickou agresivitou a prognózou. Cieľom práce bolo analyzovať klinicko-patologické charakteristiky, liečebné prístupy a výsledky pacientov v prežívaní s karcinómami slinných žliaz sledovaných v našom súbore. Retrospektívne sme hodnotili 80 pacientov diagnostikovaných a liečených na Klinike ORL a CHHK Ružomberok v rokoch 2009–2024. Zaznamenali sme demografické údaje, histologický typ podľa klasifikácie WHO 2022, TNM staging, rozsah chirurgickej liečby, stav resekčných okrajov, adjuvantnú terapiu a prežívanie. Najčastejšie postihnutou lokalitou bola príušná žľaza. Medzi najčastejšie histologické typypatrili mukoepidermoidný karcinóm, adenoidne cystický karcinóm a karcinóm ex pleomorfného adenómu. Väčšina pacientov bola liečená chirurgicky, u vybraných s adjuvantnou rádioterapiou. Pozitívne alebo tesné resekčné okraje boli zaznamenané u 13,6 % pacientov. Päťročné celkové prežívanie dosiahlo približne 60 %, pričom nepriaznivými prognostickými faktormi boli vyššie štádium ochorenia, pozitívny stav resekčných okrajov, vysoký histologický grading a výskyt uzlinových metastáz. Naša analýza potvrdzuje zásadný význam radikálnej chirurgickej liečby a presného histopatologického hodnotenia pri manažmente karcinómov slinných žliaz. Identifikácia rizikových faktorov umožňuje lepšiu stratifikáciu pacientov a individualizáciu adjuvantnej terapie.   Sirotňáková L., Sičák M., Obtulovičová K.

Zhubné nádory nosovej dutiny tvoria len 3% všetkých malignít v oblasti hlavy a krku. Klinické prejavy ochorenia bývajú často nešpecifické, čo môže viesť k oneskoreniu správnej diagnózy a pokročilejšiemu štádiu ochorenia v čase stanovenia diagnózy. Diagnostika týchto nádorov si preto vyžaduje vysokú mieru klinickej ostražitosti a využitie viacerých vyšetrovacích metód. Spolu s teoretickými poznatkami si v prednáške predstavíme aj kazuistiky pacientov postihnutých týmto ochorením a aké diagnostické modality a terapeutické postupy viedli k úspešnej rekonvalescencii.   MUDr. Richard Baran, MUDr. Igor Hriseňko st.

Úvod: Otoskleróza je ochorenie pri ktorom dochádza k dystrofii enchondrálnej vrstvy kostného puzdra labyrintu. Činnosťou osteoklastov dochádza k resorpcii kosti a neskôr sa činnosťou osteocytov vytvárajú ložiská novej kosti, pričom predilekčným miestom organizácie otosklerotických ložísk je fissula ante fenestram. Následne sa otosklerotický proces môže rozšíriť cez ligamentum anulare na platničku strmienka a fixovať ju, čo je spojené so vznikom prevodovej poruchy sluchu.  Cieľ: Výskumným zámerom tejto špecializačnej práce je analýza pacientov, ktorí podstúpili chirurgický výkon – stapedotómiu s inzerciou pistonu v rokoch 2014 až 2023. Hlavným cieľom práce je analýza sluchových ziskov po operácii strmienka v rôznom časovom odstupe. Metódy: K dosiahnutiu stanovených cieľov bolo potrebné sledovanie súboru pacientov metódou retrospektívnej analýzy. Kritériom na zaradenie do súboru bola primárna chirurgická operácia strmienka a realizácia operácie u našich pacientov v rokoch 2014 až 2023. Na celkové vyhodnotenie vybraných údajov bola použitá opisná charakteristika z deskriptívnej štatistiky. Výsledky: Výsledky našej práce sú v súlade so štúdiami literatúry; už po prvom mesiaci dosahuje významná časť pacientov uzáver ABG ≤ 10 dB, pričom priebeh v 3-6 mesiacoch ukazuje typický kontinuálny pokles ABG smerom k ≤ 10 dB. Uzáver kostno-vzdušnej diastázy ≤ 10 dB v období po 12 mesiacoch je prítomný u 85,5 % prípadov. V našej práci sme zaznamenali priemerné vzdušné vedenie pre všetky sledované frekvencie (250 Hz, 500 Hz, 1000 Hz, 2000 Hz, 4000 Hz a PAT4 ) signifikantne nižšie po operácii oproti stavu pred operáciou. U väčšiny pacientov ostalo priemerné kostné vedenie stabilné, čo potvrdzuje šetrnosťoperačnej techniky.  Záver: Výsledky našej štúdie podporujú použitie primárnej chirurgie strmienka ako účinnej metódy manažmentu otosklerózy s prijateľným rizikom komplikácií. Dôležitá je však individuálna indikácia zákroku a multidisciplinárny prístup k pacientovi.  A.Kumorová, K. Obtulovičová, M. Sičák

Úvod: Cholesteatóm predstavuje významnú nozologickú jednotku v otológii s incidenciou 3–6 prípadov na 100 000 obyvateľov. Postihuje všetky vekové kategórie a napriek primárne chirurgickej liečbe má tendenciu k recidívam. Problematika recidívy preto zostáva klinicky významná. Cieľ: Cieľom práce je zhodnotiť terapiu a mieru recidívy cholesteatómu u pacientov sledovaných na Klinike ORL a chirurgie hlavy a krku v Ružomberku. Zároveň analyzovať staging podľa klasifikácie EAONO/JOS, overiť jej prínos v klinickej praxi a zhodnotiť výskyt ochorenia v rizikových anatomických oblastiach. Súčasťou je aj zhodnotenie dispenzarizácie a využitia MR v porovnaní so second-look operáciami. Metódy: Retrospektívna analýza zahŕňa 282 pacientov liečených v rokoch 2008–2022. Celkovo bolo hodnotených 294 operovaných uší. Pacienti boli klasifikovaní podľa EAONO/JOS do štádií I–IV. Hodnotená bola miera recidívy a metódy jej diagnostiky (klinické sledovanie, MR – T2 non-EPI DWI, second-look operácie a CT). Výsledky: Do štádia I bolo zaradených 105 prípadov, do štádia II 157 a do štádia III 32 prípadov; štádium IV nebolo zastúpené. Celková recidíva bola zaznamenaná v 55 prípadoch. Najvyššia miera recidívy bola v štádiu II (23,6 %). Pri postihnutí supratubárneho recesu dosahovala recidíva 50 %. Až 90,9 % recidív sa objavilo do piatich rokov od operácie. Najčastejšou diagnostickou metódou bola MR (144 vyšetrení; 26 pozitívnych), nasledovaná second-look operáciou (36 výkonov; 17 pozitívnych). Záver: Klasifikácia EAONO/JOS neodráža plne riziko recidívy, keďže vyššia miera recidívy bola zaznamenaná v štádiu II. Výsledky poukazujú na potrebu jej spresnenia a na význam dlhodobej dispenzarizácie. MR vyšetrenie zohráva dominantnú úlohu v pooperačnom sledovaní pacientov. MUDr. Michal Neupauer, MUDr. Marián Sičák, PhD., MUDr. Katarína Obtulovičová, PhD.

Úvod: Hlboké krčné infekcie (DNSIs –⁠ deep neck space infections) predstavujú závažné ochorenia s rizikom rýchlej progresie a život ohrozujúcich komplikácií. Napriek zlepšeniu diagnostických a terapeutických možností zostávajú klinicky významnou výzvou. Materiál a metódy: V rámci retrospektívnej štúdie sme analyzovali 168 prípadov hlbokých krčných infekcií liečených na Klinike otorinolaryngológie, chirurgie hlavy a krku v Univerzitnej nemocnici Bratislava v rokoch 2013–2024. Hodnotili sme demografické údaje, klinické symptómy, etiológiu, postihnuté anatomické priestory, použité zobrazovacie metódy, mikrobiologické nálezy, spôsob liečby, komplikácie a priebeh hospitalizácie. Výsledky: Priemerný vek pacientov bol 47,5 roka (SD ± 18,5), s miernou prevahou mužov (53,6 %). Najčastejším známym zdrojom infekcie bola tonzilofaryngitída (50; 29,8 %), v 75 prípadoch (44,6 %) bola prvotná príčina nezistená. Postihnutie viacerých krčných priestorov malo 97 pacientov (57,7 %). Najčastejším izolovaným patogénom bol Streptococcus pyogenes (21; 12,5 %). Všetci pacienti podstúpili chirurgickú drenáž, prevažne transcervikálnym prístupom (135; 80,4 %). Komplikácie sa vyskytli u 39 pacientov (23,2 %), najčastejšie sepsa (24; 14,3 %), mediastinitída (20; 11,9 %) a nekrotizujúca fascitída (15; 8,9 %). Mortalita dosiahla 3,6 % (6 pacientov); v podskupine diabetikov bola 12,5 % a u pacientov s mediastinitídou 10 %. Priemerná dĺžka hospitalizácie predstavovala 9,6 dňa. Záver: Hlboké krčné infekcie postihujú prevažne pacientov v produktívnom veku, s vysokým podielom multipriestorového postihnutia a závažnými komplikáciami. CT vyšetrenie s kontrastom zostáva kľúčovou diagnostickou metódou. Chirurgická drenáž v kombinácii s intravenóznou antibiotickou liečbou je základným terapeutickým prístupom. Napriek vysokej morbidite dosahuje mortalita v podmienkach multidisciplinárnej starostlivosti nízke hodnoty.   V. Babková; B. Fides Bercíková; B. Tóth; E. Tedlová ; Z. Javorská; H. Hajdúová Sallay; Miroslav Tedla

Duroplastika je neurochirurgický výkon zameraný na rekonštrukciu tvrdej pleny (dura mater). Duroplastika v oblasti strednej lebečnej jamy predstavuje overenú metódu v manažmente defektov dura mater, najčastejšie asociovaných so spontánnou alebo iatrogénnou otolikvoreou, meningoencefalokélou a traumou spánkovej kosti. V otorinolaryngologickej praxi je tento výkon kľúčový najmä pri riešení defektov tegmen tympani a tegmen mastoideum s cieľom zabezpečiť spoľahlivú separáciu intrakraniálneho a stredoušného priestoru. Cieľom práce je poskytnúť prehľad súčasných chirurgických prístupov k duroplastike strednej lebečnej jamy so zameraním na indikácie, technické aspekty výkonu a výber vhodného rekonštrukčného materiálu. V našej prednáške je diskutovaný najmä prístup cez strednú lebečnú jamu (middle cranial fossa approach), ako aj kombinované techniky s transmastoidálnym prístupom. Osobitná pozornosť je venovaná využitiu autológnych tkanív (fascia, periost, perichondrium), alograftov a syntetických materiálov. Duroplastika strednej lebečnej jamy predstavuje efektívny a bezpečný terapeutický postup, ktorý si vyžaduje multidisciplinárny prístup, dôkladné predoperačné zhodnotenie vrátane zobrazovacích metód a individualizáciu chirurgickej stratégie s cieľom optimalizovať klinické výsledky a minimalizovať riziko komplikácií. K najčastejším komplikáciám patria recidíva likvorey, infekcia, epileptické záchvaty a poruchy sluchu. V našej prednáške odprezentujeme postupy a kazuistiky realizované našou klinikou v spolupráci s neurochirurgickou klinikou.   MUDr. Veronika Vasiľová; MUDr. Vladimír Želizňák, MPH; MUDr. Martin Šuchaň, PhD.

Epistaxa patrí medzi časté dôvody vyhľadania otorinolaryngologického vyšetrenia. Vo väčšine prípadov ide o nezávažné stavy, ktoré spontánne ustupujú alebo dobre reagujú na konzervatívnu liečbu. V niektorých prípadoch však môže byť epistaxa prejavom závažnejšieho lokálneho alebo systémového ochorenia, napríklad hereditárnej hemoragickej teleangiektázie (Morbus Rendu-Osler-Weber).  Prezentujeme kazuistiku pacientky s diagnostikovanou hereditárnou hemoragickou teleangiektáziou, u ktorej sa vyskytovali recidivujúce epistaxy nedostatočne reagujúce na konzervatívnu liečbu. Z tohto dôvodu bol indikovaný chirurgický výkon – Saundersova septodermoplastika.  Táto kazuistika poukazuje na potrebu zvažovať pri recidivujúcich epistaxách aj systémové príčiny. V prípadoch nedostatočného efektu konzervatívnej liečby môže chirurgická liečba, ako septodermoplastika, predstavovať účinnú terapeutickú možnosť. MUDr. Klára Šamajová, MUDr. Štefan Dobrovič, MUDr. Marián Sičák, PhD.

Osteómy patria medzi veľmi časté benígne tumory PND. Sú kostného pôvodu, rastú pomaly. Malé osteómy sú  často asymptomatické, môžu byť observované. Väčšie osteómy môžu spôsobovať bolesti hlavy, obštrukciu dutín, sinusitídu. Resekcia osteómu môže byť realizovaná externým, endoskopickým alebo kombinovaným prístupom. Na ORL klinike v Ružomberku bolo v rokoch 1997 až 2019 liečených 39 pacientov s osteómom PND. 51% pacientov boli operovaní endoskopickým prístupom, 29% otvoreným prístupom a 20% kombinovaným prístupom. Výsledky sú porovnateľné so systematickým prehľadom spracovaným v roku 2019, kde podstúpilo chirurgickú liečbu 477 pacientov, z toho 44,9% bolo operovaných endoskopicky, 36,9% otvoreným prístupom a 18,2% kombinovaným prístupom. MUDr. Havrilák Michal, MUDr. Dobrovič Štefan, MUDr. Marian Sičák, PhD.

Mastoiditída predstavuje závažnú komplikáciu zápalu stredného ucha, charakterizovanú bakteriálnym zápalom pneumatického systému processus mastoideus spánkovej kosti. Napriek pokroku v antibiotickej liečbe zostáva mastoiditída potenciálne život ohrozujúcim stavom pre riziko intrakraniálnych, či extrakraniálnych komplikácií. V indikovaných prípadoch si vyžaduje chirurgickú liečbu. Cieľom našej prezentácie je zhrnutie 10 ročného súboru 48 pacientov hospitalizovaných na KORL v RK v období rokov 2015-2025, kde hodnotíme demografické parametre ako vek, pohlavie a komorbidity, klinické parametre ako otoskopický nález, symptómy a komplikácie, laboratórne parametre ako zvýšenú zápalovú aktivitu či kultivačné vyšetrenie, terapeutické parametre kde hodnotíme typ liečby, použité antibiotiká, dĺžku hospitalizácie a výsledkové parametre ako úspešnosť liečby, recidíva, či dlhodobé následky. V prezentovanom súbore chceme poukázať na včasnú diagnostiku a správny manažment mastoiditídy. MUDr. Páldiová Ema, MUDr. Obtulovičová Katarína Ph.D., MUDr. Marian Sičák, PhD.

Úvod: Granulomatóza s polyangiitídou (GPA, Wegener) je systémové nekrotizujúce vaskulitídne ochorenie s častým postihnutím horných dýchacích ciest, pľúc a obličiek. Periférna neuropatia sa vyskytuje, no obojstranná paréza tvárového nervu je raritná a predstavuje diagnostickú výzvu. Cieľ: Prezentovať klinický priebeh pacienta s obojstrannou parézou tvárového nervu sekundárne k GPA, zhodnotiť diagnostické kroky, liečebné možnosti. Metódy: Opis klinického prípadu vrátane anamnézy, fyzikálneho vyšetrenia, laboratórnych testov, zobrazovacích metód, histopatológie  spolu s porovnaním s dostupnou literatúrou. Výsledky: Pacient prezentoval postupne vznikajúcu akútnu mastoiditídu spolu s rozvíjajúcou sa obojstrannou periférnou parézou n. VII. Postupne vznikli aj sprievodné nosové ťažkosti. Laboratórne markery naznačili systémovú zápalovú aktivitu; pozitívne c-ANCA podporilo diagnózu GPA.  Zobrazovacie vyšetrenie potvrdilo obojstranný zápal spánkovej kosti; biopsia nazálnej sliznice potvrdila granulomatóznu zápalovú zmenu. Nasadená systémová imunomodulačná terapia (kortikosteroidy + rituximab) viedla k remisii ochorenia, no paréza tvárového nervu pretrváva.  Záver: Obojstranná paréza n. VII je zriedkavou, ale významnou manifestáciou GPA. Včasné rozpoznanie a cieľavedomé diagnostické vyšetrovanie (ANCA, zobrazovanie, histológia) sú kľúčové na odlíšenie od iných etiológií (infekčných, neoplastických, idiopatických) a na promptné zahájenie imunomodulačnej terapie, ktorá môže zlepšiť neurologický výsledok. MUDr. Aneta Piatková, MUDr. Katarína Obtulovičová, PhD.

Úvod: Chronický zánět středního ucha s cholesteatomem je charakterizován přítomností vrstevnatého dlaždicobuněčného rohovějícího epitelu ve středouší. Jedná se o agresivně rostoucí cystický útvar, který nejčastěji vzniká z retrakční kapsy bubínku. Cholesteatom má vlastní enzymatickou aktivitu a může destruktivně působit na kůstky a okolní tkáně; často prorůstá z bubínkové dutiny do mastoidu a v závažných případech do okolí temporální kosti na bazi lební. Popis případů: 37letý pacient je dlouhodobě sledován na kofochirurgické ambulanci ORL kliniky FNMH pro oboustranné chronické středoušní záněty s cholesteatomem. V dětství prodělal tympanomastoidektomii vlevo a attikoantrotympanotomii vpravo. V letech 2004 a 2017 podstoupil revizní výkony na obou uších pro recidivu cholesteatomu. Od roku 2017 docházel pravidelně dvakrát ročně na kontroly do kofochirurgické ambulance. V roce 2025 se u pacienta objevila náhlá silná bolest hlavy. Pacient byl vyšetřen neurologem, který doporučil doplnění magnetické rezonance hlavy. Na MRI byla prokázána recidiva cholesteatomu vpravo s postupným prorůstáním z trepanační dutiny subtemporálně dopředu. Pacient byl indikován k resekci cholesteatomu v oblasti pravé pyramidy. Metody: Operační výkon byl proveden kombinovaným přístupem za spolupráce otorinolaryngologa a neurochirurga. V první fázi byla provedena revize trepanační dutiny; v oblasti jejího stropu bylo zjištěno ložisko cholesteatomu, které destruktivně postihovalo klenbu pyramidy až k hranici střední jámy lební, a bylo kompletně resekováno. Ve druhé fázi byl proveden subtemporální přístup a odstraněn zbytkový cholesteatom v oblasti střední jámy lební. Vzhledem k pevnému srůstu s tvrdou plenou byla část tvrdé pleny resekována. Trepanační dutina byla obliterována tukovým tělesem, strop dutiny byl rekonstruován pomocí umělé tvrdé pleny a tkáňového lepidla.  Výsledky: Po operaci byl pacient neurologicky bez laterizace, inervace lícního nervu intaktní, hojení rány proběhlo bez komplikací. Kontrolní magnetická rezonance hlavy 1 rok po výkonu neprokázala rezidua ani recidivu cholesteatomu. Závěr: Kombinovaný ORL–neurochirurgický přístup umožnil úplnou resekci recidivy cholesteatomu v oblasti pravé pyramidy a střední jámy lební při zachování funkce lícního nervu a bez perioperačních komplikací. Tento případ ilustruje význam multidisciplinárního přístupu u rozsáhlých postižení laterální baze lební.  Galiyeva L., Vlasák A., Skřivan J., Fík Z.

Úvod: Juvenilný angiofibróm je pomerne vzácny, vysoko vaskularizovaný nádor, vyskytujúci sa prevažne u dospievajúcich chlapcov. Je to benígny nádor so sklonom k lokálne agresívnemu rastu. Pacienti s juvenilným angiofibrómom sú častokrát roky bez príznakov, prvým príznakom je epistaxa a jednostranná nosová obštrukcia. Popis prípadu: Na Klinike otorinolaryngológie a chirugie hlavy a krku v Ružomberku sme v rokoch 1996-2026 riešili 16 pacientov. Selektívnu angiografiu a predoperačnú embolizáciu podstúpilo 15 pacientov, po ktorej nasledovala endoskopická resekcia tumoru. Manažment demonštrujeme kazuistikou 24-ročného pacienta, s recidívujucou epistaxou a nosovou obštrukciou vpravo. Záver: V práci poukazujeme na význam multimodálneho manažmentu pacientov s JNA. Primárnou liečebnou metódou ochorenia je chirurgická terapia s predoperačnou embolizáciou, ktorá zásadne znižuje krvácanie počas zákroku. MUDr. Sedláčková Hana, MUDr. Dobrovič Štefan, MUDr. Sičák Marián, PhD.

Úvod: Najčastejšie používanou metódou rehabilitácie hlasu po totálnej laryngektómii ( TLE ) v západnom svete je tracheoezofageálna ( TE ) reč, vzniká za pomoci jednosmerného ventilu – hlasovej protézy (HP). Hlasová protéza sa implantuje do arteficiálne vytvorenej TE fistuly buď primárne – simultánne s totálnou laryngektómiou, alebo sekundárne s časovým odstupom od operácie a adjuvantnej liečby.  Prúdením vzduchu z pľúc do neofaryngu je možné rozvibrovať mukózu hltana a tým tvoriť reč. Metodika a materiál: Retrospektívne analyzujeme súbor pacientov, u ktorých sme inzerovali v priebehu rokov 2005-2026 hlasovú protézku. V práci rozoberáme indikácie k re-inzercii protézky, extrakcii a sutúre TE fistuly a iné príčiny, ktoré viedli k afónii prípadne odynofágii. Hodnotíme priemerný čas životnosti protézky, možné komplikácie a ich riešenia, priemerný čas sekundárnej inzercie od absolvovania chirurgickej a adjuvantnej liečby. Výsledky: Celkový počet pacientov v súbore je 36, z toho je 33 mužov a 3 ženy. Primárnu inzerciu podstúpilo 25 pacientov, sekundárnu inzerciu podstúpilo 11 pacientov. Záver:  Rehabilitácia  pacienta  po TLE si zasluhuje veľkú pozornosť k dosiahnutiu lepšej kvality života. TE punkcia s inzerciou HP je napriek nutnosti podstúpenia operačného výkonu bezpečná a úspešná metóda pre rehabilitáciu hlasu. Najčastejšia komplikácia inzercie protézky je netesnosť, čo vedie k pretekaniu cez alebo okolo protézky. MUDr. Dominik Koiš, MUDr. Tatiana Haličková, MUDr. Marián Lakata, MUDr. Marian Sičák, PhD.

Osteómy prínosových dutín patria medzi najčastejšie nezhubné nádory prínosových dutín. Osteóm je nádor vychádzajúci z kostného tkaniva, ktorý býva najčastejšie lokalizovaný vo frontálnej dutine a v čuchových bunkách. Ide o pomaly rastúci tumor s rastom približne 1 mm za rok, ktorý častejšie postihuje mužov vo veku 40 – 60 rokov. U pacientov, ktorí absolvujú CT vyšetrenie prínosových dutín, je osteóm náhodne zistený približne v 1 – 3 % prípadov. Cieľom práce je poukázať na operačné riešenie symptomatického aj asymptomatického (náhodne zisteného) osteómu prínosových dutín, ako aj na manažment komplikácií v zmysle rinolikvorey počas výkonu. Prezentujeme štyroch pacientov s osteómom prínosových dutín, ktorí boli operovaní na Klinike otorinolaryngológie a chirurgie hlavy a krku SZU a UNsM. Hodnotíme ich subjektívne ťažkosti, objektívny ORL nález, CT snímky, peroperačný nález a pooperačný priebeh. Traja pacienti udávali rôzne symptómy, najmä bolesť hlavy, bolesť v oblasti čela a pocit tlaku v prínosových dutinách. Po operácii v zmysle FESS a po odstránení osteómu tieto symptómy ustúpili. U dvoch pacientov bola pre nález v oblasti bázy lebky vykonaná duraplastika. U asymptomatického pacienta bol prítomný antrochoanálny polyp, hypertrofia dolných nosových mušlí a  osteóm lokalizovaný na lamina orbitalis ossis ethmoidalis vpravo a bol odstránený vzhľadom na možnosť kompletnej resekcie a prevenciu rastu smerom do mediálnej časti orbity. Symptomatický osteóm by mal byť operovaný skúseným rinochirurgom pri zabezpečení adekvátneho materiálneho vybavenia a dostatočných operačných skúseností. Pri asymptomatickom osteóme je vo väčšine prípadov vhodné pacienta sledovať. Čentéš, M., Farkašová, S., Doležal, P., Mačaj M., Langová L., Ďurica, P.

Ortnerov syndróm (prof. Dr. Norbert Ortner, 1897) predstavuje zriedkavú príčinu jednostrannej parézy n. laryngeus recurrens vznikajúcu v dôsledku kompresie nervu v mediastíne. Najčastejšie je spojený s kardiovaskulárnymi ochoreniami, avšak príčinou môže byť aj mediastinálna malignita. Prezentujeme prípad 69-ročnej pacientky, ktorá bola odoslaná na ORL vyšetrenie pre zachrípnutie. Fibrolaryngoskopické vyšetrenie preukázalo kompletnú parézu ľavej hlasivky v paramediálnej polohe. Zobrazovacie vyšetrenia- CT s kontrastom odhalili tumor pľúc vľavo s mediastinálnou expanziou charakteru metastáz, lokalizovanou v aortopulmonálnom okne- hornom mediastine. V spolupráci s hrudníkovou chirurgiou bola vykonaná biopsia tumoru pľúc. Histologické vyšetrenie potvrdilo veľkobunkový neuroendokrinný karcinóm pľúc štádia T4N2M0 ( štádium IIIB). Pacientka bola liečená chemoterapiou (cisplatina + etopozid) s následnou indikáciou rádioterapie. Paréza n. recurrens l.sin. bola interpretovaná ako dôsledok kompresie nervu mediastinálnou lymfadenopatiou. Jednostranná paréza hlasivky môže byť prvým klinickým prejavom mediastinálneho ochorenia. V diferenciálnej diagnostike je potrebné myslieť aj na patológiu v oblasti mediastina a pľúc. Pri jednostrannej paréze hlasivky a inak fyziologickom náleze v oblasti hrtana treba doplniť zobrazovaciu metódu- CT s kontrastom- mozog, krk a horná hrudná apertúra. Čentéš, M., Ševčíková, K., Doležal, P., Mačaj, M.

V našej kazuistike sa venujeme pacientovi u ktorého sa rozvinuli bolesti bolesti hlavy nereagujúce na analgetickú liečbu a výtok z nosa, nasadená antibiotická liečba bez efektu. Následne sa bolesti ešte zvýrazňovali, podávané opiáty, pre prítomnú diplopiu realizované oftalmologické vyšetrenie pre pokles a edém mihalnice vpravo, následne CT a MR mozgu, kde bol popísaný tumor klinovej dutiny, tureckého sedla a klivu. Pacient akútne prijatý za účelom chirurgickej liečby – endoskopickej navigovanej biopsii, debulkingu/resekcie tumoru v celkovej anestézii. Počas operácie hlásený výsledok peroperačnej biopsie – adenokarcinóm nosovej dutiny. V pooperačnom období ešte zvýraznenie bolestí hlavy, pacient Po obdržaní definitívneho výsledku išlo o metastázu adenokarcinómu hrubého čreva. V kazuistike rozoberáme diferenciálnu diagnostiku tumorov klinovej dutiny s prerastaním do okolitých štruktúr a následný manažment. MUDr. Janka Pohančaníková, MUDr. Marián Sičák, PhD.

Chronická tonzilitída predstavuje častý zdravotný problém, ktorý významne zhoršuje kvalitu života pacientov. V diagnostike ochorenia sa využívajú aj sérologické markery streptokokovej infekcie - ASLO a anti-DNáza B. Do prospektívnej štúdie bolo zaradených 110 pacientov s klinicky manifestovanou chronickou tonzilitídou, ktorí podstúpili tonzilektómiu. U všetkých pacientov boli analyzované hladiny ASLO a anti-DNázy B. Pozitívne hodnoty ASLO boli zistené u 34,5 % pacientov a zvýšené hodnoty anti-DNázy B u 37,3 %, pričom súčasne zvýšené hodnoty oboch markerov malo 26,4 % pacientov. Nebol preukázaný štatisticky významný vzťah medzi zvýšenými hladinami týchto markerov a prítomnosťou chronickej tonzilitídy (p > 0,05). Zvýšené hodnoty ASLO aj anti-DNázy B štatisticky významne korelovali s prítomnosťou Streptococcus pyogenes. Zistenia boli porovnané s dostupnými zahraničnými štúdiami. Výsledky naznačujú, že hladiny ASLO ani anti-DNázy B nemusia byť u pacientov s klinicky manifestovanou chronickou tonzilitídou zvýšené, a preto ich stanovenie nie je pre diagnostiku ochorenia nevyhnutné. Indikácia tonzilektómie vychádza predovšetkým z klinického obrazu ochorenia. Vyšetrenie ich hladín môže byť prínosné v prípade diagnostických nejasností. Horvát Hriseňková Diana, Hriseňko Igor st., Jarčuška Pavol

Úvod: defekty nosového septa predstavujú klinický problém s variabilnou úspešnosťou chirurg.liečby. Využitie modifikovaných techník, vrátane relaxing techniky, môže prispieť k zlepšeniu výsledkov. Cieľ: zhodnotiť efektivitu uzáveru defektu nosového septa pomocou modifikovanej relaxing techniky u pacientov operovaných na KORL UVN RK v rokoch 2016-2025 Metódy: retrospektívna analýza pacientov operovaných pre defekt septa . Hodnotená bola úspešnosť uzáveru, pooperačný priebeh a komplikácie. MUDr. Bučková, MUDr. Sičák

Úvod: Spasmodická dysfonie je vzácné neurologické onemocnění způsobující samovolné kontrakce svalů hrtanu vedoucí k poruše fonace. Rozlišujeme tři typy tohoto onemocnění – adduktorovou spasmodickou dysfonii (nejčastější), abduktorovou a smíšenou formu. Spasmodická dysfonie postihuje častěji ženy a typicky se projevuje ve věku 30 až 50 let. Kazuistika: Pacient byl referován ošetřujícím foniatrem pro 2 roky trvající dysfonii charakterizovanou přiškrceným hlasem s nestálou kvalitou hlasu. Hlas byl zhodnocen pomocí GRBAS škály jako G2R2B1A1S2. Následně pacient vyplnil dotazník Indexu hlasového postižení (voice handicap index, VHI) s 28 body v části fyzické, 21 body v části emoční a 13 body v části funkční, s celkovým skóre 62 bodů. Počáteční léčba zahrnovala relaxační techniky a užívání inhibitorů protonové pumpy pro chronickou laryngitidu, která byla přičtena kouření a gastroezofageálnímu refluxu. Za přispívající faktor rozvoje onemocnění byla také zvažována expozice rozpouštědlům na pracovišti pacienta. Dysfonie byla klinicky zhodnocena jako adduktorová spasmodická dysfonie (ASD). Metodika: Po další kontrole byla pacientovi doporučena aplikace botulotoxinu do thyroarytenoidních svalů, která byla provedena v celkové anestezii. Léčba byla zopakována třikrát s intervaly mezi jednotlivými aplikacemi 8 a 10 měsíců. Šest měsíců po aplikaci poslední dávky botulotoxinu se i přes počáteční zlepšení fonace a kvality hlasu pacienta objevily nové obtíže, a to dušnost při námaze a pocit cizího tělesa v krku. V tuto chvíli byl opětovně zhodnocen pacientův hlas pomocí GRBAS škály s výsledkem G1.5R1.5B0A1S1.5. Výsledky: Pro návrat obtíží a snížení efektivity léčby botulotoxinem byla u pacienta provedena transorální laserová myoneurektomie thyroarytenoidních svalů hrtanu. Pacient po operaci popisuje zlepšení kvality hlasu, hlas je plynulejší a přirozenější. GRBAS škála po operaci byla zhodnocena jako G0.5R0.5B0.5A0.5S0 a pacient je velmi spokojen s výsledkem. Závěr: ASD je vzácné neurologické onemocnění způsobující samovolné spasmy hrtanových svalů vedoucí k poruše fonace. I přes efektivitu aplikace botulotoxinu do thyroarytenodních svalů je tato léčba jen s dočasným efektem a je tedy nutné ji opakovat po několika měsících. Pro vybrané pacienty se jeví transorální laserová myoneurektomie jako vhodné trvalé řešení, které nabízí stálé zlepšení kvality hlasu/fonace.   Plačková K., Zábrodský M., Kalitová P., Košľabová E., Plzák J.

Úvod: Implantabilní kostní systémy (BAHD) jsou další možností rehabilitace sluchu u specifické skupiny pacientů, u kterých je korekce sluchu sluchadly nedostačující. Naším cílem bylo vyhodnocení výsledků a rizik po implantaci systému OSIA. Metodika: V období od ledna 2022 do března 2026 bylo na Klinice otorinolaryngologie a chirurgie hlavy a krku 1. LF UK a FN Motol a Homolka v Praze implantováno celkem 32 pacientů (35 implantací) systémem pro přímé kostní vedení (Osia). U všech pacientů bylo provedeno komplexní vyšetření (audiometrie, CT, MRI) a dvou týdenní testování systémem Baha® Softband před implantací. Práh kostního vedení byl u všech pacientů nižší než 55dB. Byla zhodnocena bezpečnost a předoperační a pooperační výsledky ze slovní audiometrie, kdy pacient správně opakoval 50% zadaných slov (SRT50). Výsledky: U dvou pacientů (5,7 %) došlo k dehiscenci a následně k explantaci pro zánětlivou komplikaci v ráně. Dvěma pacientům (5,7 %) se vytvořil pooperačně drobný serom v okolí těla implantátu, který se do 2 týdnů vstřebal. Jeden pacient (2,9 %) měl malou dehiscenci v kaudální části jizvy, která se do 14 dnů kompletně zhojila. Průměrný práh pooperačního SRT50 byl 37,9 dB, odpovídající průměrnému pooperačnímu zlepšení o 19,5dB. Závěr: Aktivní transkutánní systém OSIA je efektivním a spolehlivým řešením převodní nebo smíšené nedoslýchavosti. Zlepšují rozeznávání mluveného slova a poslech ve vysokých a nízkých frekvencích. Chirurgický výkon je relativně krátký s minimálními komplikacemi. Důležitý je pečlivý výběr a motivace pacienta s reálným očekáváním. Největší nevýhodou je pooperační artefakt na MR.   Soucek. V, Kalitova P., Boucek J., Koucky V., Plzak J.

Úvod: Akutní karotický „blowout" syndrom (CBS) je vzácný, ale potenciálně život ohrožující stav, který se nejčastěji vyskytuje u pacientů po radioterapii nebo chirurgických výkonech v oblasti hlavy a krku. Je spojen s vysokým rizikem neurologických komplikací a mortality. Pseudoaneuryzma karotické tepny může představovat varovný předstupeň tohoto stavu. Metodika: Práce je zpracována formou kazuistiky pacienta s pseudoaneuryzmatem karotické tepny vzniklým po léčbě nádorového onemocnění hlavy a krku – adenoidně cystický karcinom horního rtu vpravo s krční metastázou. Diskuse: Kazuistika upozorňuje na možnost vzniku akutní, život ohrožující komplikace v ORL praxi u pacientů i po úspěšně ukončené léčbě nádorového onemocnění v oblasti hlavy a krku. V současné době je preferována endovaskulární léčba, při její nedostupnosti, nezvladatelném krvácení nebo infekci v ráně je indikována otevřená chirurgie. Závěr: Akutní karotický „blowout" syndrom je vzácné, ale potenciálně letální onemocnění vyžadující koordinované řešení. Zásadní význam na úspěšné řešení uvedeného syndromu má mezioborová spolupráce. Khamedova K., Krobot J., Mejzlík J.

Úvod a cíle: Dupilumab prokázal vysokou účinnost v léčbě chronické rinosinusitidy s nosními polypy (CRSwNP). Schválené dávkovací schéma činí 300 mg každé dva týdny (Q2W), nicméně recentní data naznačují, že i delší dávkovací schémata mohou udržet dobrou kontrolu kontrolu onemocnění. Cílem této studie bylo porovnat dvě dávkovací schémata – dupilumab 300 mg každé čtyři týdny (Q4W) a dupilumab 300 mg každé dva týdny (Q2W) během prvních 24 týdnů léčby. Metody: Do prospektivní observační multicentrické studie bylo zahrnuto 60 pacientů ve studijní skupině (Q4W) a 273 pacientů v kontrolní skupině (Q2W). Klinické výsledky byly hodnoceny v den 0, 24. týdnu a v 1. roce, včetně skóre nosních polypů (Nasal Polyp Score, NPS), dotazníku kvality života Sino-Nasal Outcome Test-22 (SNOT-22), hodnocení čichu pomocí Odorized Marker Test (OMT), počtu eozinofilů v periferní krvi a kontroly astmatu (Asthma Control Test, ACT). Výsledky: Obě dávkovací schémata (Q2W i Q4W) vedla ve 24. týdnu k signifikantnímu zlepšení NPS, SNOT-22 a OMT ve srovnání s výchozím stavem, bez statisticky významných rozdílů mezi skupinami. Tento efekt trval i při kontrole v 1 roce. Počet eozinofilů v krvi se v obou skupinách zvýšil obdobně. Kontrola astmatu se zlepšila v obou skupinách, avšak skupina Q2W vykazovala statisticky významně větší efekt. Při stratifikaci podle přítomnosti astmatu zlepšení parametrů souvisejících s CRSwNP srovnatelné u obou dávkovacích režimů. Závěr: Podávání dupilumabu v režimu Q4W zajišťuje výbornou kontrolu onemocnění u pacientů s CRSwNP s účinností srovnatelnou s režimem Q2W již během prvních 24 týdnů léčby. Nicméně režim Q2W se jeví jako účinnější u pacientů se závažným nebo nekontrolovaným astmatem. Prodloužený dávkovací interval tak může představovat nákladově efektivní a klinicky účinnou možnost u vybraných pacientů, zejména u těch bez komorbidního astmatu nebo se stabilizovanými symptomy astmatu. Kaňa Martin, Novák Štěpán, Balatková Zuzana, Matoušek Petr, Plzák Jan

Úvod: Epistaxa patrí medzi najčastejšie akútne otorinolaryngologické stavy, pričom jej manažment sa môže skončiť lokálnym ambulantným ošetrením, no v závažnejších prípadoch môže eskalovať až k hospitalizácii a chirurgickej liečbe v celkovej anestézii. Cieľom štúdie bolo identifikovať faktory spojené s eskaláciou liečby a recidívou epistaxy po prvom ošetrení v podmienkach terciárneho ORL pracoviska. Metódy: Do retrospektívnej kohortovej štúdie bolo zaradených 687 pacientov vyšetrených ambulantne pre epistaxu v období od januára 2022 do decembra 2024. Eskalácia liečby bola definovaná ako potreba použitia Epistatu a/alebo chirurgickej liečby v celkovej anestézii. Sekundárnym výsledkom bola recidíva po prvom ošetrení. Na bivariačné analýzy boli použité chí-kvadrát test, Fisherov exaktný test a Mannov–Whitneyho U test. Nezávislé prediktory boli hodnotené pomocou multivariačnej logistickej regresie. Výsledky: Súbor tvorilo 358 mužov (52,1 %) a 329 žien (47,9 %), medián veku bol 68,1 roka (IQR 52,7–77,8). Recidíva po prvom ošetrení sa vyskytla u 15,4 % pacientov. V bivariačných analýzach bola eskalácia liečby častejšia u mužov (5,0 % vs. 1,8 %, p = 0,022) a u pacientov s viac ako jednou epizódou krvácania počas jedného dňa (23,3 % vs. 3,5 %, p < 0,001). Recidíva bola asociovaná s diabetes mellitus, deviáciou septa, nefropatiou, vyšším vekom a nižším diastolickým krvným tlakom. V multivariačnej analýze zostala eskalácia liečby nezávisle asociovaná s viac ako jednou epizódou krvácania počas jedného dňa (OR 5,70; 95 % IS 1,74–18,69; p = 0,004) a s neprednou lokalizáciou krvácania vrátane zadného krvácania (OR 140,36; 95 % IS 13,44–1465,77; p < 0,001). Recidíva po prvom ošetrení bola nezávisle asociovaná s nižším diastolickým tlakom, deviáciou septa a neprednou lokalizáciou krvácania, zatiaľ čo diabetes mellitus a nefropatia po prenastavenie analýzy stratili štatistickú významnosť. Exploratorné analýzy ukázali, že recidíva sa líšila podľa modality liečby (p < 0,001) a záťaž recidív bola vyššia u pacientov s diabetes mellitus a pri krvácaní v lete, zatiaľ čo v zime bola nižšia. Záver: Eskalácia liečby s potrebou riešenia pacienta hospitalizáciou alebo operáciou pri epistaxe je primárne spojená s opakovaným krvácaním počas jedného dňa a s neprednou lokalizáciou krvácania. Recidíva po úvodnom ošetrení súvisí s deviáciou septa, nižším diastolickým krvným tlakom a neprednou lokalizáciou krvácania. Tieto zistenia môžu prispieť k lepšej stratifikácii rizika pacientov s epistaxou v podmienkach terciárnej starostlivosti. Lucia Staškovanová, Henrieta Hajduová Salay, Miroslav Tedla, Dimitrios Paouris 1 Klinika otorinolaryngológie a chirurgie hlavy a krku LF UK a UNB, Bratislava, Slovakia

Benigní léze hlasivek představují heterogenní skupinu onemocnění, které jsou typicky exofytické a interferují s fonací. Prezentujeme kazuistiku pacienta s diagnózou polypu hlasivky, který se manifestoval atypicky, v našem případě dušností a hemoptýzou. Ačkoliv se nález nejevil jako maligní, vzhledem k obtížím pacienta bylo přistoupeno k chirurgickému řešení. 27letý pacient byl odeslán na ORL z interní kliniky, kam byl přivezen RZS pro záchvat dušnosti. V anamnéze udával epizodickou dušnost a hemoptýzu, dále udával pocit „knedlíku v krku“. Pracuje na stavbě v prašném prostředí. Čtyři roky nekouří, dříve kouřil 15 cigaret denně. Objektivně laryngoskopickým vyšetřením v přední třetině pravé hlasivky nacházíme tumor na široké stopce, makroskopicky spíše lividní, s bohatou cévní kresbou, který téměř obturuje glottis, zasahuje také subgloticky. Volně se pohybuje při dýchání. Předoperačně bylo doplněno CT, kde byl patrný drobný polyposní útvar v oblasti hlasivkové štěrbiny, sytící se infiltrace neprokázána, mírně zvětšená lymfatická uzlina vpravo v reg. II. Následně byla provedena mikrolaryngoskopie. Polyp vizualizován v přední třetině pravé hlasivky, nedosahující přední komisury, útvar byl kompletně snesen. Materiál byl odeslán k histopatologickému vyšetření. Pacient po výkonu podstoupil foniatrické vyšetření s příznivým pooperačním nálezem. Pooperačně udává vymizení epizod dušnosti, hemoptýzu také neguje. Byl propuštěn do ambulantní péče. Z výsledku histologie poté závěrem diagnóza laryngeálního nodulu (zpěváckého uzlíku). Po našem dotazu na patologa, proč zvolil diagnózu zpěváckého uzlíku, bylo doplněno, že histologický vzhled zpěváckého uzlíku a hlasivkového polypu je prakticky identický a rozhoduje klinický nález u pacienta. Kontrolní vyšetření poté proběhlo s klidným nálezem v oblasti hlasivek, bez známek recidivy. Benigní léze hlasivek se mohou vzácně manifestovat i závažnými respiračními příznaky jako je dušnost a hemoptýza. Při nepříznivé lokalizaci a velikosti mohou představovat riziko obstrukce dýchacích cest a být indikací k chirurgickému řešení. Překvapivý histologický závěr zpěváckého uzlíku byl objasněn po konzultaci s patologem, přičemž rozhodující roli v diferenciální diagnostice hraje klinický nález.   MUDr. Dominika Kubů, Dr. Volha Tsiatserych, MUDr. Martin Kuchař, Ph.D.

K poraneniam priedušnice môže dochádzať v dôsledku tupých, alebo penetrujúcich poranení, prípadne počas zdravotných výkonov. Klinické prejavy môžu zahŕňať dyspnoe, bolesť na hrudi, hemoptýzu, podkožný emfyzém, pneumomediastinum, dysfágiu, pneumotorax, prípadne zachrípnutie. Diagnózu stanovujeme pomocou zobrazovacích vyšetrení (röntgen, CT vyšetrenie) a pomocou tracheobronchoskopie. V niektorých prípadoch môže byť liečba konzervatívna, rozsiahlejšie poranenia priedušnice si vyžadujú chirurgický výkon. Prezentácia opisuje prípad 9-ročného chlapca, ktorý utrpel úraz krku následkom pádu na roh postele. Primárne ošetrenie bolo realizované vo FN Trenčín, kde CT vyšetrenie potvrdilo traumatickú perforáciu membranóznej časti priedušnice lokalizovanú približne 40 mm pod subglottis a masívny subkutánny a mediastinálny emfyzém. Perforačný otvor s veľkosťou 3–4 mm sa nachádzal na dorzálnej membranóznej stene trachey, čo presne korešpondovalo s endoskopickým nálezom, kde bola vizualizovaná prominujúca slizničná lézia v rovnakej oblasti. Pacient bol urgentne transportovaný do NÚDCH, kde bol monitorovaný v rámci intenzívnej starostlivosti a podstúpil tracheotómiu. U pacienta bola realizovaná ezofagoskopia, ktorá nepreukázala známky perforácie pažeráka, čím sa vylúčilo kombinované poranenie. Počas hospitalizácie došlo k prechodnému zhoršeniu nálezu na RTG hrudníka s progresiou emfyzému, čo si vyžiadalo úpravu dĺžky tracheostomickej kanyly. Následné endoskopické kontroly dokumentovali postupné hojenie perforácie, úpravu lokálnych pomerov a postupnú regresiu emfyzému. Po stabilizácii klinického stavu bol pacient úspešne dekanylovaný, bez známok respiračnej insuficiencie, s plne zhojenou ruptúrou membranóznej časti trachey. Vzhľadom na priaznivý priebeh a dobrú odpoveď na interdisciplinárnu liečbu bol prepustený do ambulantnej starostlivosti. Perforácia priedušnice u detí predstavuje zriedkavú, no potencionálne život ohrozujúcu komplikáciu. Klinický obraz býva variabilný, od miernych respiračných ťažkostí až po akútnu respiračnú insuficienciu a rozvoj mediastinálneho emfyzému. Včasná diagnostika je kľúčová a opiera sa najmä o anamnézu, zobrazovacie metódy a tracheobronchoskopické vyšetrenie. Tupé poranenia priedušnice sú u detí pomerne raritné, hrudník u detí je elastický a pri tupom poranení býva zväčša trachea poranená stlačením o stavce. Liečebný postup závisí od rozsahu poranenia, klinického stavu pacienta a prítomných sprievodných komplikácií. Základom liečby pri perforácii trachey je vždy zabezpečenie dýchania a stabilizácia pacienta. Konzervatívny manažment je možný pri menších, stabilných léziách, zatiaľ čo rozsiahle perforácie vyžadujú chirurgickú intervenciu. Prognóza je pri včasnom rozpoznaní a adekvátnej liečbe vo väčšine prípadov priaznivá. Multidisciplinárna spolupráca zohráva zásadnú úlohu v manažmente týchto pacientov.   MUDr. Neupauer, MUDr. MUDr. Vörösová

Ultrasonografia (USG) je široko využívaná v otorinolaryngológii ako dostupná a neinvazívna diagnostická metóda. V zahraničí je spolu s punkčnou aspiračnou biopsiou bežnou súčasťou práce ORL lekára, čo doposiaľ nebolo v našej krajine pravidlom. Cieľom práce je predstaviť prvé kroky procesu zavádzania metodiky USG krku v ORL praxi na Klinike otorinolaryngológie a chirurgie hlavy a krku LFUK a UNB. Vyšetrenia realizujeme po absolvovaní viacerých odborných kurzov zameraných na ultrasonografiu krku. Od októbra 2025 vyšetrujeme pacientov s patologickým nálezom na krku, pričom veľkú časť tvoria pacienti s uzlovou strumou a inou patológiou štítnej žľazy. Ďalej ide o pacientov s krčnou lymfadenopatiou a pacientov s patológiou príušnej žľazy. USG sa ukázalo ako dôležitý nástroj pri predoperačnom hodnotení štítnej žľazy a diferenciálnej diagnostike krčných lymfatických uzlín, kde umožňuje rozlíšenie medzi zápalovými a neoplastickými uzlinami s dobrou mierou presnosti. V kombinácii s CT vyšetrením má význam aj pri sledovaní pacientov s nádormi hlavy a krku. Ultrasonografia krku tak predstavuje významný diagnostický nástroj, ktorý má svoje pevné miesto v každodennej ORL praxi. MUDr. Lucia Demková, prof. MUDr. Miroslav Tedla, PhD., MPH

Refraktérna epistaxa predstavuje klinicky závažný stav vyžadujúci eskaláciu liečby po zlyhaní konzervatívnych postupov V posledných rokoch sa v manažmente týchto pacientov presadzuje trend smerom k skorému endoskopickému ošetreniu zdroja krvácania. Cieľom práce bolo retrospektívne analyzovať súbor pacientov hospitalizovaných pre refraktérnu epistaxu, u ktorých bolo indikované endoskopické ošetrenie. Analyzovaný súbor zahŕňal 90 epizód (81 hospitalizácií), prevažne u pacientov mužského pohlavia, vyššieho veku s vysokou prevalenciou artériovej hypertenzie. Najčastejším cieľom endoskopického výkonu bola arteria sphenopalatina, ktorá bola ošetrená vo väčšine prípadov. Recidíva krvácania vyžadujúca reintervenciu sa vyskytla približne v 7 % prípadov v časovom horizonte do 72 hodín aj do 30 dní. Výsledky podporujú postavenie endoskopického ošetrenia ako efektívneho a bezpečného prístupu, pričom skorá intervencia umožňuje presnú identifikáciu a cielené ošetrenie zdroja krvácania, redukuje potrebu prolongovanej nosovej tamponády a zároveň optimalizuje priebeh hospitalizácie vrátane jej potenciálneho skrátenia.   MUDr. Denisa Paulechová, MUDr. Marián Sičák, PhD.

Krvácanie po tonzilektómii predstavuje najzávažnejšiu komplikáciu tohto výkonu a významne ovplyvňuje rozhodovanie prepustenia v rámci jednodňovej chirurgie(JDCH). Cieľom práce bolo zhodnotiť realizovateľnosť tonzilektómie v rezíme JDCH a identifikovať rizikové faktory pooperačného krvácania, jeho časovania a závažnosti. Multicentrická retrospektívna kohortová štúdia zahŕňala 2 612 pacientov vo veku ≥16 rokov počas obdobia 10 rokov(2015-2025, v UNB, FNTT, FNTN, FNNR, FNNZ na SR). Hodnotené boli včasné (<24 hodín), neskoré (>24 hodín) a celkové pooperačné krvácanie, ako aj jeho závažnosť (hospitalizácia, revízia v celkovej anestézii, rekurentné krvácanie) a časovanie. Štatistická analýza zahŕňala chí-kvadrát testy, neparametrické testy a multivariačnú logistickú regresiu. Celkové pooperačné krvácanie sa vyskytlo u 22,8 % pacientov, pričom včasné krvácanie bolo prítomné u 2,4 % a neskoré u 20,4 %. Medián veku bol 28,2 roka (IQR 21,3–37,6) a 58,1 % pacientov tvorili ženy. Väčšina pacientov bola nefajčiarov (63,6 %), 10,0 % malo arteriálnu hypertenziu a 94,0 % neužívalo antikoagulačnú liečbu. Mužské pohlavie bolo konzistentne spojené s vyšším rizikom včasného (OR = 2,19; p = 0,005), neskorého (OR = 1,45; p < 0,001) aj celkového krvácania (OR = 1,55; p < 0,001). Antikoagulačná liečba bola asociovaná s včasným krvácaním, najmä pri LMWH bridgingu (OR = 4,01; p = 0,017), zatiaľ čo antiagregačná liečba zvyšovala riziko celkového krvácania (OR = 3,66; p = 0,015). Vyšší vek bol spojený s miernym znížením rizika neskorého a celkového krvácania (približne o 1,5–2 % na každý rok). Nebola preukázaná asociácia s fajčením, veľkosťou tonzíl ani trvaním operácie. Z pacientov s krvácaním bolo 69,1 % hospitalizovaných, 23,9 % malo rekurentné krvácanie a 12,8 % vyžadovalo chirurgickú revíziu. Arteriálna hypertenzia bola spojená so zvýšenou pravdepodobnosťou hospitalizácie (OR = 3,13; p = 0,026) v dôsledku závažnosti krvácania. Neboli identifikované žiadne prediktory revízie ani rekurentného krvácania. Krvácanie sa vyskytlo mierne skôr u mužov ako u žien (5,34 vs. 5,91 dňa po operácii; p = 0,011), pričom ostatné faktory časovanie neovplyvnili. Pooperačné krvácanie po tonzilektómii predstavuje klinicky významnú komplikáciu, ktorej výskyt nebol vo väčšine prípadov spoľahlivo predikovateľný na základe sledovaných faktorov. Včasné krvácanie bolo zriedkavé a bolo asociované najmä s mužským pohlavím a antikoagulačnou liečbou. Výsledky podporujú realizovateľnosť tonzilektómie v režime JDCH u selektovaných pacientov.   Bálint Tóth, Dimitrios Paouris, Andrea Dičerová, Zuzana Holeková, Beáta Worth, Abdallah O.M. Salama, Milan Profant, Lukáš Varga, Miroslav Tedla

Vezikulobulózne ochorenia kože predstavujú závažné, chronické autoimunitné ochorenia charakterizované tvorbou intraepiteliálnych pľuzgierov. Tie vznikajú v dôsledku účinku autoprotilátok proti adhezívnym štruktúram kože. V praxi otorinolaryngológa má základná znalosť problematiky vezikulobulóznych ochorení kože význam najmä pre častú iniciálnu manifestáciu ochorenia na slizniciach horných dýchacích ciest. To môže byť prvým a dlhodobo dominantným prejavom ochorenia bez výraznej kožnej symptomatológie.  Klinicky sa ochorenie okrem kožných prejavov prejavuje bolestivými eróziami a ulceráciami slizníc, ktoré vedú k výraznej dysfágii, odynofágii a sekundárnej malnutrícii. Pre optimálny manažment pacienta je potrebná multidisciplinárna spolupráca. Kľúčovú úlohu v diagnostike zohráva správna technika odberu materiálu otorinolaryngológom a histopatologické vyšetrenie skúseným patológom. Včasná diagnostika je nevyhnutná pre zahájenie adekvátnej liečby dermatológom, čím znížime riziko vzniku komplikácií. V prednáške autori pomocou kazuistík poukazujú na význam správneho manažmentu pacienta so slizničnými prejavmi pemfigu, včasného rozpoznania ochorenia, zdôrazňujú klinické špecifiká a diagnostické úskalia vezikulobulóznych ochorení, s cieľom zlepšiť kvalitu života pacientov. Kľúčové slová: dysfágia, vezikulobulózne ochorenia, pemfigus MUDr. Samuel Somora, MUDr. Barbora Uhliarová, PhD., MPH, MUDr. Tomáš Pniak, PhD.

Peritonzilárny absces a peritonzilárna flegmóna predstavujú najčastejšie lokálne komplikácie akútnej tonzilitídy a patria medzi časté diagnózy v otorinolaryngologickej praxi. Napriek dostupnosti štandardizovaných terapeutických postupov zostáva optimálny manažment pacientov, najmä vo vzťahu k indikácii chirurgickej liečby a potrebe hospitalizácie, predmetom diskusie. Cieľom práce bolo analyzovať diagnostické a terapeutické postupy pri liečbe peritonzilárnych komplikácií tonzilitídy na ORL pracovisku a zhodnotiť klinické výsledky liečby. Retrospektívna analýza zahŕňala pacientov liečených pre peritonzilárny absces alebo peritonzilárnu flegmónu v období rokov 2020–2024. Hodnotené boli demografické charakteristiky pacientov, typ chirurgického ošetrenia (punkcia, incízia alebo tonzilektómia), podaná antibiotická terapia a spôsob manažmentu pacientov (ambulantná liečba vs. hospitalizácia). Súčasťou analýzy bola aj dĺžka liečby a výskyt komplikácií alebo recidív ochorenia. Liečba pacientov bola vo väčšine prípadov založená na kombinácii antibiotickej terapie a chirurgickej drenáže abscesu. Voľba terapeutického postupu závisela najmä od rozsahu zápalového procesu a klinického stavu pacienta. U časti pacientov bola liečba úspešne realizovaná ambulantne, zatiaľ čo v niektorých prípadoch bola potrebná hospitalizácia a intenzívnejší terapeutický prístup. Peritonzilárne komplikácie tonzilitídy predstavujú významný klinický problém v ORL praxi. Včasná diagnostika a adekvátne zvolený terapeutický postup umožňujú efektívnu liečbu a minimalizáciu rizika komplikácií. Naše výsledky potvrdzujú význam individualizovaného terapeutického prístupu pri manažmente pacientov s peritonzilárnym abscesom. Tusay, E., Zimanová M., Krtičková J., Školoudík L., Chrobok V.

Invertovaný (Schneideriánsky) papilóm je benígny, lokálne agresívny sinonazálny nádor s tendenciou k malígnej transformácii, postihujúci predovšetkým mužov v strednom veku. Klinicky sa najčastejšie prejavuje jednostrannou nosovou obštrukciou. Antigén dlaždicovobunkového karcinómu ( SCCA – squamous cell carcinoma antigen) je produkovaný dlaždicovobunkovým epitelom a v nízkych koncentráciách je prítomný v sére každého jedinca. Ako onkomarker je sledovaný pri skvamocelulárnch malignitách, kde korelácia jeho hladiny so štádiom ochorenia umožňuje monitorovať odpovedˇna liečbu, prítomnosť reziduálnej choroby alebo včasný záchyt recidívy. Aktuálne štúdie tiež poukazujú na súvislosť zvýšených sérových hladín SCCA s prítomnosťou invertovaného papilómu. V budúcnosti by sa preto tento marker mohol stať užitočným nástrojom v diagnostickom algoritme pri podozrení na toto ochorenie, ako aj pri sledovaní perzistencie či recidívy procesu. Autori v prednáške prezentujú kazuistiku pacienta s recidivujúcim invertovaným papilómom a praktické využitie SCCA v jeho manažmente. Zároveň predkladajú aj doterajšie vlastné skúsenosti a vyhodnotenie výsledkov v kontexte klinických  a histologických nálezov. Ondrušková S., Uhliarová B., Pniak T.

Ťažké poleptania horného aerodigestívneho traktu predstavujú v otorinolaryngológii a urgentnej medicíne stavy s vysokou morbiditou a mortalitou. Rozsah poškodenia závisí od povahy látky, jej koncentrácie a dĺžky expozície, pričom komplikácie môžu v krátkom čase vyústiť do multiorgánového zlyhania. V prednáške prezentujeme kazuistiku 76 ročného pacienta, prijatého pre úmyselné požitie kryštalického lúhu. Prípad demonštruje extrémny rozsah tkanivovej nekrózy a poškodenia, ktoré bolo napriek maximálnym snahám multioborovej starostlivosti nezlučiteľné so životom. V nadväznosti na kazuistiku prednáška sumarizuje aktuálne odporúčané postupy v manažmente korozívnych poranení. Zameriava sa na algoritmus včasnej diagnostiky, indikácie k inštrumentálnym vyšetreniam a chirurgickej revízie a limity konzervatívnej terapie u kriticky poleptaných pacientov. M. Gregušová, T. Pniak

V prednáške autori prezentujú kazuistiku 37-ročného pacienta, ktorý prichádza na Kliniku ORL a chirurgie hlavy a krku v Ružomberku na Nový rok. U pacienta je prítomné rozsiahle cudzie teleso –vetvička z vianočného stromčeka dĺžky 11cm. Teleso vniká mediokaudálnou časťou orbity, prechádza cez dno orbity do maxilárnej dutiny s čiastočnou deštrukciou etmoidov, následne preniká zadnou stenou maxilárnej dutiny do fossa pterygopalatina a končí v musculus masseter. Bulbus a n. opticus ostávajú nepoškodené. V kazuistike autori rozoberajú CT snímky, operačný postup pri extrakcii cudzieho telesa a jeho riziká, zdôrazňujú kooperáciu s oftalmológom. MUDr. Monika Adásková PhD., MUDr. Marian Sičák PhD.

Implantovateľné systémy kostného vedenia predstavujú významnú možnosť sluchovej rehabilitácie u pacientov s atréziou zvukovodu alebo prevodovou poruchou sluchu, u ktorých konvenčné načúvacie prístroje nie sú dostatočne efektívne alebo ich nie je možné použiť. Cieľom práce je prezentovať kazuistiku pacienta s komplexnou vrodenou malformáciou ucha riešenou implantáciou systému Bonebridge. Prezentujeme prípad dospelého pacienta s Klippel-Feilovým syndrómom, atréziou pravej ušnice a vonkajšieho zvukovodu a vrodenou parézou n. facialis vpravo. Pacient mal obojstrannú prevodovú poruchu sluchu. Na ľavom uchu bolo realizovaná tympanoplastika, ktorá ani v kombinácii s načúvacím aparátom neviedli k uspokojivému sluchovému zisku ani k dostatočnému porozumeniu reči. Vpravo nebolo možné použiť načúvací aparát pre atréziu zvukovodu. V rámci predoperačnej prípravy bol pacientovi dočasne aplikovaný kostný vibrátor ADHEAR. Následne bola realizovaná implantácia systému Bonebridge vpravo súčasne s rekonštrukciou ušnice. Po výkone došlo k dehiscencii rany v retroaurikulárnej oblasti, ktorá si vyžiadala chirurgickú revíziu s krytím defektu temporoparietálnym fasciálnym lalokom a voľným kožným transplantátom. Neskôr sa objavila porucha prenosu medzi FMT a cievkou implantátu, čo viedlo k explantácii a reimplantácii nového zariadenia. Po kompletnom zhojení bola realizovaná kontrolná tónová a slovná audiometria so značným sluchovým ziskom. Bilaterálna implantácia systému MED-EL Bonebridge predstavuje efektívnu možnosť liečby u pacientov s obojstrannou poruchou sluchu, pričom prináša lepšie binaurálne vnímanie, najmä v oblasti lokalizácie zvuku a porozumenia reči v hluku. Výsledky naznačujú významný funkčný aj subjektívny benefit oproti jednostrannej implantácii. Chirurgický prístup si vyžaduje individuálne zhodnotenie anatomických pomerov. Napriek limitovaným dlhodobým dátam sa tento prístup javí ako bezpečný a klinicky prínosný. Implantát Bonebridge predstavuje účinnú metódu sluchovej rehabilitácie u pacientov s komplexnými vrodenými malformáciami ucha. Napriek možným chirurgickým a technickým komplikáciám môže adekvátna chirurgická liečba vrátane reimplantácie viesť k uspokojivému funkčnému výsledku. MUDr. Katarína Valentová, Doc. MUDr. Pavel Doležal, CSc., mim. Prof.,